Autor je analytik Globsecu
V noci z nedele na pondelok 1. augusta sa na severnej hranici Kosova so Srbskom strieľalo. Streľba, ktorá sa zaobišla bez obetí, bola reakciou na vyostrené napätie a protesty po tom, čo mali vstúpiť do platnosti nariadenia kosovskej vlády o používaní štátnych poznávacích značiek a dočasných kosovských osobných dokumentov. Obyvatelia srbského etnika, ktorí žijú najmä na severe Kosova, totiž dodnes používajú srbské dokumenty a značky.
Tento konflikt je však súčasťou širšieho geopolitického diania a nejde len o poznávacie značky na autách. Naštrbené medzietnické vzťahy sa často zneužívajú ako politická zbraň, cieľom tejto eskalácie môže byť aj odvedenie pozornosti EÚ a NATO od vojny na Ukrajine. Zároveň však nie je zámerom vyvolať opätovný otvorený ozbrojený konflikt.
Hranice ako nástroj populistov
Vzťah medzi Kosovom a Srbskom sa môže zlepšovať aj zhoršovať na základe recipročných krokov. Príkladom dobrých vzťahov je vzájomné zrušenie vízovej povinnosti alebo uznávanie kvalifikácií, čo pomáha turizmu a pracovnému trhu.
V európskom priestore, kde sú moderné hranice často výsledkom bývalých ozbrojených konfliktov, etnické hranice nekopírujú štátne. Členstvo v Európskej únii a schengenský priestor ich posúvajú do zabudnutia, vzrastajúci nacionalizmus a populizmus sa, naopak, tieto hranice snažia zvýrazniť.
Príkladom sú slovensko-maďarské vzťahy. Od ich eskalácie v 90. rokoch až po stabilizáciu po vstupe do Európskej únie sa dá ich opätovné naštrbenie pripísať politikám Viktora Orbána zameraným na maďarské menšiny v susedných štátoch vrátane Slovenska.
Strašiak požiadavky na autonómiu, podporovaný z Budapešti, je, mimochodom, jedným z dôvodov, prečo Slovensko oficiálne neuznalo Kosovo. Ďalším sú tradičné prosrbské postoje obyvateľov Slovenska.
