Autor je seniorný výskumník pražského Ústavu medzinárodných vzťahov a pôsobí ako docent na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave
V roku 1988 vydala Gayatri C. Spivak esej s provokatívnou otázkou, či môžu tie najbezmocnejšie na tomto svete vôbec hovoriť. Písala síce o indických ženách zažívajúcich (neo)koloniálny a patriarchálny útlak, ale jej otázka nadobudla širší význam a dala sa aplikovať na mnohých ďalších bezmocných tohto sveta.
Majú síce jazyk, ktorým komunikujú, ale pre ich jazyk neexistujú ucelené príbehy, ktoré by iným skupinám obyvateľstva dávali zmysel.
Preložené do slovenčiny: ak ste napríklad zubárka zo súkromnej ambulancie, je dosť dobre možné, že s Rómkou z osady, ale ani s bielou predavačkou v potravinách si jednoducho nepohovoríte. Vaše svety sú príliš odlišné.
Neporozumenie iných svetov
Spivakovej esej sa stala dôležitou súčasťou skúmania moci pôsobiacej v rovine jazyka. Jej kategorické „Nie“, ktorým odpovedala na svoju otázku, odvtedy neraz spochybnili, ale základný argument naďalej pretrváva.
Kde sú tie rozprávania, v ktorých by nám príbehy bezmocných dávali zmysel? Z vlastného výskumu viem, že v príbehoch o rozvoji a rozvojovej pomoci ich nachádzame zriedka.
Beletria je však žánrom, ktorý ponúka omnoho širší priestor. Neplatia v nej rovnaké nepísané pravidlá ako v žargóne medzinárodných organizácií.
Je omnoho bohatšia a širšia. A v konečnom dôsledku nám umožňuje aj omnoho hlbšie porozumenie iným. Tým nabúrava jednoznačnosť oficiálnych výkladov sveta a uľahčuje subverziu.
Obávam sa však, že hoci literatúra v mnohom formuje naše myslenie, len čo začína odporovať dominantným mocenským centrám, jej subverzívnosť ju zároveň pripravuje o moc.
Práve v kontexte takejto potenciálnej mocenskej slabosti treba politicky vnímať nedávno do češtiny preložený francúzsky román ovenčený cenami s názvom V noci je každá krv čierna od Davida Diopa.
