Noc, keď sa masovo vraždilo v réžii štátu

Autor je teológ a spisovateľ

Zámok Chenonceau stojí na vode. Galérie inšpirované Ponte Vecchiom vo Florencii dala postaviť Katarína Medicejská. Francúzska kráľovná talianskeho pôvodu prestavala zámockú záhradu vybudovanú patrónkou francúzskej renesančnej architektúry Diane de Poitiers a postavila si, ako to urobila predtým v Louvri, vlastnú.

Chenonceau nad riekou Cher patrí k povinným zastávkam spanilej jazdy dole údolím Loiry, panskou krajinou idúcou od predmestí Paríža až po prvé slnkom vybielené mestá juhozápadu.

V kabinete, ktorý visí v renesančnej galérii nad riekou, dokončila Katarína svoj plán na definitívne riešenie hugenotskej otázky, ktorá vošla pred štyristopäťdesiatimi rokmi do dejín pod názvom Bartolomejská noc.

Zmierenie pri soche Gaspara de Coligny

Keď prichádzate k Louvru od Rivoli začínajúcej sa pri Bastille, hlboko v židovsko-templárskej štvrti Marais, po pravej strane natrafíte na protestantský chrám Oratoire du Louvre.

Väčšinu času je tak, ako bývajú reformované kostoly, zatvorený, aj keď v poslednom čase pod vplyvom letných horúčav láka čoraz viac francúzskych kostolov ľudí k návšteve aj vďaka vnútornému chladu.

Pred kostolom je monumentálna socha admirála Gaspara de Coligny. De Coligny ako kráľovský minister a šéf protestantov prišiel o život 24. augusta 1572 v svojom hôtel na ulici Béthisy, päťsto metrov od miesta, kde stojí jeho socha.

Monument je výsledkom zbierky francúzskych protestantov a katolíkov pod ekumenickým heslom „nikdy viac“. Cieľom nebolo len náboženské zmierenie, ale aj etablovanie denominačného života v režime sekulárnej republiky.

Gaspard II. de Coligny z dnes už vyhasnutého burgundského domu maršalov a admirálov bol oficiálne prvou obeťou bartolomejského pogromu protestantov, počas ktorého ich zahynulo najmä v Paríži pätnásť- až tridsaťtisíc.

Kráľ Karol IX., syn Henricha II. a Kataríny Medicejskej, nebol schopný napriek rozkazu zastaviť násilie a noc Svätého Bartolomeja pokračovala aj v provinčných mestách a mestečkách až do začiatku jesene.

Francúzsko považuje kolektívnu a plánovanú vraždu reformovanej šľachty za jedno zo svojich najtemnejších období. Historici sa dodnes snažia pochopiť mieru zodpovednosti Kataríny Medicejskej, kráľa Karola IX., osobnej pomsty vojvodu z Anjou alebo rodiny de Guise Montmorency, ktorej komandá zavraždili admirála Colignyho.

Predchodkyňa moderných genocíd

Súčasťou interpretácie kolektívneho masakru v Paríži v predvečer plánovanej svadby Henricha Navarského , ktorý prišiel spečatiť ukončenie náboženských vojen zblížením s kráľovskou korunou a zabezpečiť tak protestantom miesto vo vedení štátu a v spoločnosti, je aj otázka, či nebola Bartolomejská noc predchodcom štátom riadeného násilia a či ju môžeme považovať za predchodcu modernej genocídy.

Na rozdiel od parciálnych útokov predovšetkým na juhofrancúzskych židov počas nepokojov spojených skôr s neúrodou ako s náboženskými dôvodmi má útok na francúzsku prevažne aristokratickú elitu porovnateľný precedens iba v podobnej vojensko-politickej vražde, ktorá mierila na príslušníkov templárskeho rádu.

V piatok 13. októbra, vďaka čomu sa v Európe ustálila povera o piatku trinásteho ako nebezpečnom dni, zatkla armáda na rozkaz kráľa Filipa IV. Pekného v roku 1307 väčšinu francúzskych templárov a posledného veľmajstra Jacquesa de Molaya. Jeho neskoršou smrťou na mieste dnešného parížskeho Dauphinovho námestia na špičke ostrova oproti Pont Neuf, kde počas letných večerov posedávajú ľudia s vínom, sa skončil dvestoročný príbeh bojových mníchov, vtedajších tvrdých kresťanov.

Napriek zdanlivej podobnosti však v prípade templárov ide o zničenie politickej konkurencie a oddlženie kráľovskej pokladne, dlhujúcej rytierom.

Bartolomejská noc bola jedným z pokusov protireformácie zničiť Kalvínovo a Lutherovo učenie v prostredí strednej a vysokej šľachty, ktorá sa začala odpútavať od Vatikánu ako duchovného centra vtedajšieho duchovného západu.

Napriek úmyselnej masovej vražde a pokračujúcim perzekúciám sa rímskemu katolicizmu a jeho politickým predstaviteľom vo významných európskych panovníckych rodinách nedarilo úplne zastaviť duchovnú emancipáciu a odstup, ktorý sa prejavoval v politickej a finančnej sfére.

Protestantské elity pochádzali z malých prosperujúcich oblastí, boli pomerne sebestačné a prostredie európskeho monarchistického katolicizmu im už nedokázalo ponúknuť priestor pre ich ambície.

Tragédia náboženskej propagandy

Bartolomejská noc však nie je len jednou z epizód európskej náboženskej občianskej vojny, ktorá v rôznej intenzite a podobe medzi protestantmi a katolíkmi pokračovala do apríla 1998, keď severoírske bojujúce strany podpísali Veľkopiatkovú (Belfastskú) dohodu a ukončili tak storočie sektárskeho násilia, ale aj mementom, ako tragicky pôsobila náboženská propaganda už v čase, keď sme sa nemohli vyhovárať na sociálne siete.

Príchod sprievodu Henricha Navarského do Paríža, hugenotov celých oblečených v čiernom, označujú súdobé texty ako predzvesť blízkeho konca. Protestantmi nielen vo Francúzsku, ale aj v Uhorskom kráľovstve a inde na kontinente sú označovaní za neľudí, podľudí a časť z nich odchádza pod tlakom do exilu na sever Európy.

Apokalyptická predstavivosť spojená raz so židmi, inokedy s protestantmi, ostáva, žiaľ, i keď v obmedzenej miere, prítomná dodnes a nielen na zápasoch Celticu Glasgow proti Rangers.

Rodinné výčitky, nadávanie na mená z katolíckeho kalendára, povery a bludy sú dnes azda len súčasťou zdedeného folklóru, no pred štyristopäťdesiatimi rokmi prišli pod ich vplyvom v Paríži za jednu noc o život tisíce ľudí len preto, že verili tomu, čomu verili.

V tomto zmysle je veľkolepá masová vražda zorganizovaná rodinou Mediciovcov podobne veľkoryso ako ohňostroj vo Versaille pripomienkou, že demokracia – ako vravel Albert Camus – nie je vládou väčšiny, ale ochranou menšiny.

Cesta, ktorú európske krajiny prešli, je príliš poliata krvou na to, aby sme mohli zabudnúť, že za slobodu a práva pre všetkých sa na našom kontinente skutočne umieralo.