Autorka je režisérka
„Ráno idem so psami, dám si sprchu a o šiestej mám pracovné stretnutie,“ povedala mi pred pár rokmi kamarátka z Dubaja.
„Kto má potrebu stretávať sa o šiestej ráno?“ spýtala som sa.
„Každý, kto musí byť vonku. O desiatej je už neznesiteľne horúco.“
Zdalo sa mi to pozoruhodné a výnimočné.
Potom som v lete v Španielsku obdivovala drevené okenice s vetracími lamelami. Na každej ulici boli v inej farbe, niekde svetložlté, niekde zelené, inde blankytne modré, vyzerali úžasne a ja som mala neodbytný pocit, že aj nám by sa také zišli. „Ale prosím ťa,“ povedal môj muž. „Veď u nás je horúco každé leto tak dva dni a zvyšok roka sa to slnko snažíme vyhľadávať, nie sa pred ním skrývať.“ Bolo to pred pätnástimi rokmi a ja som mu dala za pravdu.
Toto leto sme boli v Taliansku. Bolo tam všade aspoň 35 stupňov a všade si ctili siestu. Cez obed sa vyľudnili stavby a kancelárie, zatvorili sa obchody, na štyri hodiny sa zastavil verejný život, všetci sa skryli do chladu, do tieňa, k rodinným obedom, za tie zatvorené okenice na krátke zdriemnutie. Napoludnie sa vonku motali len zmätení turisti.
Keď sme sa vrátili domov na Slovensko, bolo tu tiež 35 stupňov. Už dosť veľa dní v kuse. Neďaleko nás robotníci opravujú cestu. V najväčšom úpeku na pravé poludnie sedia v bagroch, stoja v rozpálených výkopoch, na spotených telách majú polyesterové reflexné vesty.
U nás sme totiž bez ohľadu na teplomer mentálne stále uviaznutí v rakúsko-uhorských časoch, keď tu bolo celkom iné počasie. Máme to tak nastavené. Pracovný čas, otváracie hodiny, spoločenské pravidlá, legislatívu. Horúčavy roztápajú asfalt, nedovoľujú nám spať, spôsobujú požiare a kolapsy, ale akoby stále ešte nebol čas vziať zmenu klímy na zreteľ a prispôsobiť sa jej.
A pritom začať by sme mali siestou na celoštátnej úrovni. A pokračovať postupne všetkým ostatným.
