Nad novým prestrašeným výkrikom proti slovku liberálny, ktorého sa svorne dopustili generálny prokurátor Maroš Žilinka a minister práce Milan Krajniak, by sa dalo priam až pousmiať.
Z vládneho koncepčného dokumentu o občianskej spoločnosti navrhujú z definície liberálnej demokracie vypustiť slovo „liberálna“ alebo ho nahradiť slovom „ústavná“. Odvolávajú sa na Ústavu SR, podľa ktorej sa Slovensko neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Lenže pousmiatia bokom. Ide o ďalší veľmi znepokojujúci krok v systematickom rozkladaní základného demokratického priestoru, v ktorom dnes žijeme a realizujeme svoje práva – možno nie všetci úplne rovne, ale aspoň stále v priestore, kde o tú rovnosť môže spoločnosť zápasiť.
Pri Žilinkovi by sme so zaťatými zubami ešte mohli pripustiť, že ide o jeho akoby právny purizmus. Treba mať však na pamäti, že tento purizmus sa objavuje vždy, keď má možnosť vyslať antidemokratickým silám v krajine zdravicu – pri obrannej zmluve s USA alebo rozpustení ĽSNS, a naopak, zázračne mizne, keď ide o napríklad slobody menšín – stanovisko k dúhovému pochodu.
Pri Krajniakovi je debata už definitívne iná a nejde len o klasický spor medzi akýmisi politickými prúdmi liberalizmu a konzervativizmu, ako by to rád vykladal.
Priestor, v ktorom žijeme
Posledný križiak, ako sa Krajniak kedysi sám tituloval, je autentickým odporcom liberálnej demokracie, teda politického zriadenia, v rámci ktorého funguje Slovenská republika.
Takého zriadenia, pozor, nasleduje poučka, „ktoré vládne u nás na princípoch zastupiteľskej demokracie a liberalizmu“.
