Na Ukrajine je v podstate občianska vojna. Iste je to aj Putinova či ruská dobyvateľská vojna, ako aj obranná vojna Ukrajiny proti agresorovi. Bojujú tam aj Ukrajinci z obsadeného Donbasu pod ruskou vlajkou a nie všetci nasilu.
Aj niektorí obyvatelia Luhanska a Donecka vítali Rusov s otvorenou náručou ako osloboditeľov. Iniciatívni vstúpili do ich služieb na okupovaných územiach a ďalší vyvesujú ruské vlajky na balkónoch ruskými bombami zničených bytoviek.
Aj preto táto vojna v niečom pripomína španielsku občiansku vojnu z polovice 30. rokov minulého storočia. Iste, našlo by sa aj veľa rozdielov medzi obidvoma konfliktmi, ale skúsme sa zamerať na spoločné črty.
Zrážka slobody a reakcie
V Španielsku išlo najmä o zrážku demokraticky zvolených republikánov, ktorí mali ľavicové myšlienky, a konzervatívnych generálov reprezentujúcich pravicových nacionalistov a politikov stredu. Tí chceli zachovať starý dobrý politický systém postavený na vláde šľachty, bohatých farmárov, kapitalistov a cirkvi.
Väčšina Španielov v roku 1936 podporovala a volila ľavicových republikánov, lebo sa chceli mať lepšie. Podobne uvažovali aj Ukrajinci pri oranžovej revolúcii v roku 2004 a pri Euromajdane v rokoch 2013 - 2014. Snažili sa dostať do EÚ, kde vidia možnosť lepšieho života než v starom oligarchicko-korupčnom systéme podporovanom Ruskom.
Zlyhanie Spoločnosti národov
Podobne ako pri vojne na Ukrajine aj v Španielsku zlyhala Spoločnosť národov. Tá vtedy obhajovala politiku nezasahovania a vyhlásila aj zbraňové embargo. Dnes OSN, nástupkyňa Spoločnosti národov, síce odsúdila ruskú agresiu, ale to bolo asi tak všetko.
V Španielsku nemeckí nacisti a talianski fašisti nedodržiavali zákaz dovozu zbraní a dodávali frankistom nielen tanky a lietadlá, ale aj vojakov a odborníkov. Naopak, demokratické krajiny ako Francúzsko, Spojené kráľovstvo a USA tvrdohlavo trvali na dodržiavaní embarga a na nezasahovaní do konfliktu.
