Autor je sociológ, člen iniciatívy Svet medzi riadkami
Prieskumy dlhodobo ukazujú, že sme rozpoltení v názore na to, kam patríme a kto sme. Patríme na Západ? Veľká časť, nie však najväčšia, si stojí za tým, že áno. Alebo patríme skôr na Východ? Tento postoj má najmenšia, ale stále pomerne významná časť verejnosti. No najväčšia časť by rada zostala kdesi medzi, kdekoľvek to je.
Hoci sa otázka, kam patríme, môže zdať zložitá, v skutočnosti je to jednoduchšie. Odpoveď nám však nedá politika či reálna geopolitika. Odpoveď nám dajú dejiny a dejiny spoločnosti.
Dejiny píšu víťazi? Ale, no
Áno, učebnice dejepisu radi píšu víťazi. Tak, ako sa o to dnes pokúšajú rusofašisti na okupovaných územiach Ukrajiny. To však nie sú dejiny ako také. Tie skrátka sú a značne definujú, kto sme dnes. Stredovek sa neskončil, stredovek trvá.
Nie(len) veľké udalosti, korunovácie, konferencie či veľké bitky, ale aj vata medzi tým ovplyvňuje, aká sme spoločnosť, kam patríme. Nielen historicky, ale aj spoločensky, kultúrne či ekonomicky.
My na Západ. Nie preto, lebo sme sa tak rozhodli alebo tak o nás (ne)rozhodli veľmoci v Jalte. Sme Západ, pretože ním prosto sme. To nie je ako rozhodnutie o farbe vlasov. Je to ako narodiť sa s hnedými očami. Môžeme síce použiť šošovky, ale tým len prekryjeme čosi, čo nie je jednoduché zmeniť.
Slovensko leží na samej periférii Západu, čo mnohých zvádza k predstave akéhosi mosta (rozumejme, k snahe byť sivou myšou, ktorá nepatrí nikam, výzvy prejdú okolo nej a ona si v pokoji počká). Do ruského sveta, na Východ, však dnešné Slovensko nepatrí. Ani historicky, geograficky, spoločensky, kultúrne.
Ako vieme, že sme Západ?
Hovoríme slovanským jazykom, čo zvádza k hľadaniu spriaznenosti. Dorozumieme sa, teda sme rodina. No v skutočnosti je to slepá ulička.
Ruské dubisko je ďaleko a do našich dejín po stáročia zasahovalo len epizodicky a okrajovo. Napokon, aj záujem oň – o tú bájnu panslavistickú družbu s matičkou Rusou – vzrástol svojho času len účelovo, pre potreby národného hnutia.
V realite nás dostredivá sila rozvoja nikdy neťahala na Východ, ktorého centrá ležali ďaleko a boli nám cudzie až exotické. Ťahalo nás to k okrajom európskeho polostrova Eurázie. A to ekonomicky, sociálne, kultúrne aj spoločensky. A zvlášť spoločensky a politicky.
Rezíduá staroveku
Rozvoj politických – a v širšom zmysle spoločenských – inštitúcií bol stáročia spätý s cirkvou, ktorá mala významný vplyv na spoločnosť a deľbu moci v nej. Ten vplyv a jeho stáročiami kumulované následky pretrvávajú dodnes na Východe aj Západe, na oboch stranách však rozdielne.
Počiatočným bodom pre analýzu môže byť rozklad Rímskej ríše, ktorý vyvrcholil v 4. a 5. storočí. Ríša sa najprv rozdelila na východnú časť s centrom v Konštantínopole, kde prežila ďalšie tisícročie, a západnú časť s centrom v Ravenne a Ríme.
Tá západná sa v ďalších desaťročiach a storočiach transformovala na Svätú ríšu rímsku a ďalšie politické entity, napríklad budúce Francúzsko či Španielsko. Všetky spájal a mnohé dodnes spája pretrvávajúci, hoci meniaci sa vzťah s rímskou cirkvou.
