Autorka je redaktorka českého Deníka N
„Je mi to trápne, ale musím Vás poprosiť,“ napísal mi cez Whatsapp pán Alexej, môj ruský známy, ktorý žil niekoľko rokov v Prahe a teraz zostal trčať v Moskve.
V sedemdesiatich piatich rokoch už nemá dosť síl, aby z Ruska utekal cez Gruzínsko či Estónsko a znova začínal niekde v slobodnej Európe. Peňazí tiež nemá nazvyš a navyše ho opustil spánok.
„Sme so ženou psychicky na dne,“ vysvetľoval. „Už vôbec nespíme. Celé noci ležíme a premýšľame, čo s nami bude. Pomôže nám jedine Zolpidem Aurovitas a v moskovských lekárňach vôbec nie sú lieky na spanie.“
Pred pár týždňami som bola v Odese. Navštívila som starých známych, hovorili sme o neustálych raketových útokoch a nočnom bdení, ktoré niekto lieči koňakom, iný sexom a ďalší pilulkami.
Keď sme sa lúčili, strčili mi do ruky škatuľku s liekmi na spanie. Pre príbuzných v Prahe.
„Nemôžu, chudáci, spať,“ vysvetľuje Oxana. „Cnie sa im. Keď vidia, čo sa tu deje... A tie vaše tabletky im nezaberajú, tak im to, prosím, daj. Nech si aspoň pár týždňov poriadne oddýchnu.“
Len pár dolárov na jedlo. A hypnotiká
Bratranec môjho afganského muža Atom ma vždy iritoval, keď písal z Kábulu a žiadal české topánky, čo mali v Afganistane skoro takú dobrú povesť ako československé protipechotné míny.
