Nenaučili sme sa spolu žiť ani v pokojných časoch
Tesne pred odchodom na dovolenku som bola v drogérii v nákupnom centre. Za pokladnicou bola približne 60-ročná pani a rozprávala sa so zákazníkom tak nahlas, že ju bolo počuť na celú predajňu. Riešili už vtedy aktuálnu vládnu krízu a pani vôbec nemala v láske Richarda Sulíka.
Vykrikovala, že ju to nezaujíma (chápem), a potom začala hulákať, že by niekto mal Sulíka zabiť.
Dvihla som hlavu od regálu, pán bol ticho a nesmelo sa ošíval. Za tým dodala, že kvôli ministrovi hospodárstva musí chodiť v nedeľu do práce, pretože chce teplé rožky. Položila som všetky veci a odišla z obchodu bez nákupu.
Richard Sulík určite nemusí byť každému sympatický ani s ním nemusí každý súhlasiť. Vykrikovať na celú predajňu, že ho treba zabiť, to už je však naozaj prisilná káva. Myslieť si, že kvôli jeho statusu o teplých rožkoch robia ľudia víkendové služby, je prosto lož. Zdalo by sa, že toto je nejaký bizarný zážitok, no stačí ísť do krčmy v Senci a človek si vypočuje zmätené reči o USA, Putinovi, NATO, ale aj o našej vlastnej bezpečnosti.
Nechápte ma zle. Ja mám veľmi rada debaty, kde sa diskutuje a ľudia nesúhlasia. Výmena argumentov, myšlienok, pohľadov. Nehľadám súhlas, hľadám kultivovanú debatu založenú aspoň na bazálnych faktoch.
Ako žiť v krajine, kde polovica občanov volí extrémistov, populistov a je fanúšikom Ruska? Ako sa vyrovnať s tým, že sused odvedľa nahlas vzdychol, že sme mali všetkých Rómov radšej poslať počas druhej svetovej vojny do plynu?
A ako vlastne prežiť v krajine, kde značná časť občanov nepremýšľa nad budúcnosťou krajiny a volí podľa momentálnej emócie vo volebnej miestnosti? Ako vlastne koexistovať v krajine, kde časť ľudí sa rozhodla rezignovať na rácio a plne sa odovzdáva vlnám hejtu a nenávisti?
Mám mnohých rovesníkov, ktorí sa rozhodli ísť žiť inde. Zväčša takí, ktorí tu najviac chýbajú. Majú UCL, Harvard, Cambridge, žijú v Prahe, vo Viedni či v Londýne. Pri dôvodoch, prečo sa nechcú vrátiť, najčastejšie nepočuť peniaze. Najčastejšie mi hovoria o kultúre, rešpekte, o vulgarizácii a o tom, ako sa necítia doma príjemne. Hovoria o bežnom živote bežných ľudí.
Vykrikujeme v obchode, nenávidíme celkom otvorene a o veciach, o ktorých horlivo debatujeme, zväčša neovládame ani základné fakty. Pri prvej príležitosti sa vyvŕšime a vreštíme – najlepšie na niekoho slabšieho. Matku s kočíkom, seniora alebo nejakého človeka bez domova.
Vyhliadky však nie sú dobré ani pre tých, čo tu zostali. Politika je čoraz vulgárnejšia, ľudia (niekedy aj právom) sú čoraz viac nahnevaní. Kríza je, kam sa človek pozrie – klimatická, v zdravotníctve, v školstve. Vysoká inflácia, vysoké doplatky za kúrenie, vojna u suseda. Čakajú nás ťažké časy, lenže my sme sa spolu normálne žiť nenaučili ani v tých pokojných.
Dôstojný pôrod u nás stále v nedohľadne
Možno ste zachytili, možno nie, ale moja dobrá priateľka Veronika Cifrová Ostrihoňová minulý piatok porodila krásneho chlapčeka Šimona. Pred pôrodom sme sa rozprávali o tom, kam vlastne pôjde rodiť a prečo.
V roku 2016 sme sedeli obe v kine Lumière na novinárskej projekcii dokumentu Medzi nami. Dokument ukazuje stav pôrodníctva na Slovensku nepekne, ale pravdivo. Nemožnosť rodiť dôstojne platí pre celú krajinu a príbehy drvivej väčšiny mojich priateliek spája jedno – prežili, síce s psychickými a často aj fyzickými ťažkosťami, ale aspoň dieťa je zdravé. Vieme to už roky, netvárme sa, že nie.
Veronika sa nakoniec rozhodla rodiť v Brne. O svojom zážitku napísala krátky post na instagrame a nedá sa nesúhlasiť. Iste, pôrodnícke boxy oddelené plachtou nie sú dôstojné miesto na pôrod. Predsa len je však najpodstatnejšie to, ako sa k vám správa personál. Či je vyčerpaný, demotivovaný, ale aj to, či je ľudský.
Nie všetky ženy môžu ísť rodiť do Brna. Je neuveriteľné, že sme si ešte nevynútili lepšie podmienky a zatiaľ tu máme každých pár mesiacov len debatu o rodení detí a materniciach. Tento týždeň som počúvala podcast The Daily o interrupciách, kde hlavná hrdinka príbehu, ktorá bola proti interrupciám, povedala vzácnu vetu: We are pro birth, not pro life after birth. Inými slovami, mnohí konzervatívci riešia to, že sa má plod narodiť, ale neriešia ako ani aký život vlastne bude mať.
Mnohé ženy si nesú z pôrodov hlbokú traumu. Mnohé hovoria, že by chceli ešte jedno dieťa, ale nie za takýchto podmienok. Mnohé deti si nesú traumy zo separácie s matkou po pôrode a riešia to neskôr na terapii.
Nie sú to „rozmaznanecké maniere“ ako mnohí hovoria. Sú to vedecké fakty. Je načase, aby sme vyžadovali pre ženy dôstojné pôrody, ktoré rešpektujú najnovšie poznatky v medicíne. To je totiž pro life, to je pro pre všetkých.
Veronike, Matejovi, ich prvorodenej Sáre a malému Šimimu veľa zdravíčka. Matej Sajfa Cifra bude mimochodom už na budúci týždeň mojím hosťom relácie Rozhovory ZKH naživo na Tyršáku. S Maťom, ale aj Tomášom Hudákom sa o 18.00 budeme rozprávať na tému Muž v 21. storočí.
Obaja sa stali nedávno otcami, obaja majú manželky feministky a obaja sú veľmi vtipní. Ako povedal Tomáš – veľké veci budú padať. Príďte, je to zadarmo v stredu 31. augusta na Tyršáku v Bratislave, budeme sa tešiť.
Podcast týždňa: Zneužívanie aj gender škatuľky
So šéfredaktorom webu Seznam Zprávy Jiří Kubíkom mám tu česť už niekoľko rokov spolupracovať. Jeho podcastovú minisériu Ve stínu celibátu som vám už odporúčala. Jirka prišiel s pokračovaním, tentoraz je to tragický príbeh zneužívaného chlapca, ktorému pre jeho problémové správanie nikto neveril.
Roky ho zneužíval roky jeho učiteľ na základnej škole a Seznam sa k tomuto príbehu vracia. Počúvanie to nie je ľahké, ale je veľmi dôležité – pre nás všetkých, ktorí nie vždy rozumieme, ako títo predátori fungujú a ako vedia oklamať celé svoje okolie. Ve stínu – Nejlepší kamarádi je môj tip na podcast týždňa. Dopredu však upozorňujem, že je to naozaj náročné.
Druhý odporúčaný podcast odo mňa dávam zámerne pozitívnejší – na vyváženie. Vrátila som sa k dielom, ktoré som zameškala, a neľutovala som. Diel Girl scouts or boy scouts je príbeh dvoch dievčat, ktoré sú dvojčatá a majú v čase nakrúcania pred niekoľkými rokmi jedenásť.
Stoja pred rozhodnutím, či byť v skautskom oddiele dievčenskom alebo chlapčenskom. Je to také krásne a milé počúvanie, že ma normálne mrzí, že som to už počula.
The Daily sa vracia k ich príbehu po piatich rokoch, keď sú už v puberte. Je zaujímavé počuť, ako nespadajú do našich gender škatuliek 11-ročné deti a ako nerozumejú, prečo sme ich takto vytvorili. Je to ozaj majsterštuk, aj zvukový. Dajte si.
Hejtovanie nie je aktivizmus
Často sa vraciam k tejto diskusii s Barackom Obamom. Prihovára sa študentom a hovorí tam o tom, že hejtovať a odsúdiť, to nie je aktivizmus. Že nestačí iba na sociálnych sieťach niekoho odsúdiť. „If all you're doing is casting stones, you are probably not going to get that far,“ dodal Barack. Myslím na to často aj sama, aby som podobne nedopadla. Dúfam, že sa mi to darí.
Hudobná bodka
Dnešná hudobná bodka bude trocha iná. Pred pár rokmi som videla toto video o pesničke Shape of You od Eda Sheerana a extrémne ma to bavilo. Spolu s ďalšími autormi rozoberajú, ako ju vlastne vytvorili, ako v nej urobili rýchly rytmus, ako nad ňou uvažovali. Je to extrémne zaujímavé pozeranie a fascinujúce sledovať ich, bez ohľadu na to, či Shape of You milujete alebo nie.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste osemnáste vydanie môjho newslettera ZKH píše. Dovolenka sa mi týmto končí, na budúci týždeň už riadne z pracovného tempa. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach. Dočítania zasa o týždeň.
