Autor je odborársky funkcionár a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Už roky nás každý mesiac zo zákona informuje minister sociálnych vecí o miere nezamestnanosti. Ak čísla klesajú, majú politici tendenciu pripisovať si zásluhy a ak stúpajú, sú na vine vždy externé faktory.
Problémom tohto ukazovateľa je však to, čo neukazuje. Čísla nezamestnanosti ignorujú veľké množstvo ľudí, ktorí nepracujú a zároveň si už prácu ani nehľadajú.
Okrem tých, ktorí žijú z rôznych rentierskych príjmov a tých, čo fungujú v sivej a čiernej ekonomike, máme na Slovensku obrovskú masu tzv. odradených nezamestnaných, ktorí rezignovali na hľadanie práce a doslova sa životom len pretĺkajú.
Pol milióna zabudnutých
Môžeme sa zaoberať tým, ako sú nezamestnateľní, ako nie sú dostatočne kvalifikovaní, ako sa nesnažia. Toto sú však len výhovorky. Problémom je, že na Slovensku máme dlhodobo veľmi nízku zamestnanosť a príčiny tohto stavu sú značné systémové nedostatky v politikách tejto krajiny.
Nedávna štúdia IFP identifikovala, že na Slovensku by mohlo pracovať až o pol milióna ľudí viac ako dnes. Takáto masa pracujúcich by okrem iných pozitív pomohla dôchodkovému systému pri prekonávaní demografickej krízy.
Jedným z problémov je nízka miera zamestnanosti ľudí s nízkym vzdelaním. Ak sa pozrieme napríklad na Nemecko, tak aj napriek faktu, že tamojšia ekonomika je omnoho sofistikovanejšia, je podiel zamestnancov s nízkym vzdelaním 12,4-percentný, kým na Slovensku len 2,5-percentný.
Priemer EÚ je na 15 percentách a v Taliansku, Španielsku a Portugalsku okolo 30 percent. Takéto porovnanie má svoje limity, ale aj po ich zohľadnení nám tieto čísla hovoria, že niečo robíme zásadne zle.
Na jednej strane máme na Slovensku problém s prílišnou kvalifikovanosťou, keď mnohé pracovné pozície, kde by stačilo základné vzdelanie, zbytočne obsadzujeme ľuďmi s vyššou kvalifikáciou. Nehovoriac o tom, že mnohé pozície pre bakalárov obsadzujú absolventi úplného vysokoškolského štúdia, prípadne s tretím stupňom vysokoškolského štúdia.
