Milé čitateľky, milí čitatelia,
zatiaľ je leto a teplo. Obavy z účtov za kúrenie v školách však oživili spomienky na chladnú zimu v roku 1979, ktorá vyústila do energetickej krízy a následných trojtýždňových uhoľných prázdnin. Možno sa náhodne v staršej generácii vynoria sentimentálne obrazy snehuliakov, korčúľ a voľna, za ktoré platil štát. Dnes by však na prípadných nútených školských prázdninách nebolo nič sentimentálne.
Máme tu generáciu žiakov, pre ktorú za posledné dva roky škola znamená online vyučovaním prerušované domáce väzenie. Máme tu zúfalých rodičov, ktorí posledné dva roky siahali na dno svojej kreativity a hľadali spôsoby, ako zabezpečiť svoje maloleté deti.
Každý, kto aspoň troška chápe dôležitosť dennej rutiny výučby, čítania, stretávania sa s rovesníkmi, odborný dohľad a vysvetľovanie učiva, vníma, o čo všetko za posledné roky deti prichádzali. Jasné, že nie každý učiteľ je inšpiratívny a počuli sme aj argumenty, že veď žijeme v digitálnom veku a vnímavý rodič naučí dieťa lepšie ako unavený učiteľ. Možno by to niektorí dokázali, keby nemali iné povinnosti.
A to sme ešte len začali opisovať komplikácie, na ktoré môže spoločnosť naraziť v ďalších mesiacoch. Predstavme si nemocnice s ostrým prievanom na chodbách, s nefunkčnými oknami a malými prenosnými radiátormi pre pacientov, ktorí sa ocitli v najhorších izbách, lebo iné neboli. Predstavme si lekárov, ktorí si povedia, že už naozaj nemajú na čo čakať pri lepšej ponuke u suseda.
Ako domovy dôchodcov zabezpečia svojich klientov, ak im prevádzkovateľ nebude mať z čoho pridať?
Nasledujúce mesiace by boli ťažké aj s vládou, ktorá nekrváca v bezvýznamných osobných bojoch, s vládou, ktorá presne vie, čo robí, prečo to robí a čo bude robiť o rok alebo o dva roky, s vládou, ktorá nemá svojho Igora Matoviča.
Lenže Slovensko má vládu, ktorá zverila financie Matovičovi a stále presne nepovedala, čo sa bude diať ďalšie mesiace.
Marec sa úprimne čuduje
Publicista Samo Marec sa úprimne čuduje každému, kto túto vládnu krízu ešte sleduje. Pochopiteľne, on ju prestať sledovať nemôže, lebo ju pre nás týždenne komentuje a interpretuje. Posledné týždne zhrnul nasledovne:
„Najprv údajne išlo o osobný spor medzi Sulíkom a Matovičom, potom vraj chcel Sulík povaliť vládu, lebo sa mu to oplatí, teraz vraj nenakúpil plyn a chce zdrhnúť. Mal by počkať do zimy alebo aspoň do konca trojmesačnej výpovednej lehoty, ako keby pracoval niekde v kancelárii. Na stole je rozhodcovská komisia a podmienka, že keby sa k sebe ministri nesprávali pekne, tak by išli preč. To je dosť veľa hlúpostí len preto, aby nemusel odísť Igor Matovič, ktorý by v o niečo normálnejšej krajine riadil nanajvýš autobus. “
Čítajte: OĽaNO vyhralo voľby a... A?
Vláda fakt nie je rodina
Podstata problému vlády naozaj nie je v tom, že Igor Matovič a Richard Sulík sa neznesú. To, čo nás týždne zamestnáva, nie je gigantická zrážka dvoch egomaniakov bez politického vkusu, ktorý ako čierna diera do seba vsiakne všetko ostatné. To, že Eduard Heger nielen prijíma túto interpretáciu, ale ju aj aktívne presadzuje, ho diskvalifikuje ako premiéra.
Richard Sulík má zlý politický vkus, občas na úrovni Geissenovcov, ktorých pozval na Slovensko a sprevádzal ich s dojatím, akoby ho vybrali do suity kráľovnej Alžbety. Rozsah tohto komentára by určite nestačil na to, aby sme vymenovali jeho politické prešľapy.
Nič z toho však nezmierňuje škodu, ktorú Matovič pácha na demokratických inštitúciách.
Lenže dnes všetci chápu, že pre Hegera je pohodlnejšie tváriť sa ako ustarostený rodič, ktorý stojí medzi dvoma nespratnými synmi a snaží sa nastoliť rodinný pokoj. Kedy konečne pochopí, že vláda nie je rodina? Lebo tá často úplne prirodzene uprednostňuje svoje záujmy, aj keď tým škodí celej ulici.
Čítajte: Toto nie je zrážka dvoch egomaniakov Matoviča a Sulíka
Šesť mesiacov vojny
Pol roka žijeme s vojnou u suseda. Nikto nevie povedať, kedy sa skončí, a analytici stále len hádajú motivácie Vladimira Putina, prečo ju vôbec rozpútal. Matúš Halás z Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe vie však povedať, že Ukrajina prestáva prehrávať. „Sily sa do veľkej miery vyrovnali najmä vďaka dodávkam zbraní zo Západu a vďaka mobilizácii ľudských zdrojov na Ukrajine,“ hovorí Halás.
Ak vás zaujíma, ako sa veľká „neporaziteľná“ ruská armáda dostala do situácie, že už nevyhráva, prečítajte si rozhovor Tomáša Prokopčáka s Halásom. Ponúka nám najpesimistickejší, ale aj najoptimistickejší scenár vývoja. Podľa toho optimistického Ukrajina bude schopná postupne oslobodzovať Rusmi obsadené územia.
Čítajte: Výskumník Halás: Rusi zle odhadli svoje bezpečnostné prostredie a ochotu Ukrajincov brániť sa
Kedy je slušnosť úprimná?
Slováci často odbíjajú slušnosť zdrobneninami. „Dáte si kávičku? Kolegynka hneď príde. Takto sa hráme na to, že sme slušní, a pritom si tým kazíme jazyk. Zároveň sa strašne všetci staráme o to, čo si o nás pomyslia ostatní. V Báčskom Petrovci sa tým málokto zaoberá,“ hovorí režisér Peter Serge Butko, ktorý sa celý život cíti ako menšina.
V srbskom Báčskom Petrovci však našiel nečakaný svet, ktorý sa riadi iným časom a zjavne inými pravidlami slušnosti a úprimnosti. To miesto z neho vyžmýkalo aj lásku k Slovensku.
Kristína Kúdelová sa s Butkom rozpráva o jeho novom filme Vitaj doma, brate, o Slovákoch, ktorí sa túžia presláviť po celom svete.
Čítajte: Režisér Butko: Na Slovensku považujeme za slušnosť zdrobneniny, kazíme si pritom jazyk
Dievča s bodkovanou šatkou
Na čokoládu s dievčaťom s červenou bodkovanou šatkou na hlave si spomínajú aj staršie generácie. Môže to spôsobovať zvláštne déjà vu, ak logo spoločnosti, ktorá ju vyrába, náhodou zazrú v obchodných centrách, kde otvorila svoje špeciálne predajne. Reportér Indexu Jozef Tvardzík čitateľovi prezradí, kto firmu vlastní a aké má plány.
Má šancu výrobca čokolády prežiť alebo má dokonca vyššie ambície než len prežitie v čase nárastu cien energií a surovín?
Čítajte: Čokoládová Deva bola nad sily belgického investora. Zachránila ju dvojica východniarov
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
