Škola zabíja v deťoch radosť a kreativitu
Veľa ľudí spomína na študentské časy ako na najlepšie obdobie života. Ešte stále bezstarostný život, učenie, spolužiaci, zábava a párty. Ja nie. Pre mňa bol začiatok pracovného života vlastne vyslobodením zo systému, ktorý nikdy nebol nastavený pre deti ako ja. Hyperaktívne, neochotné podriadiť sa nezmyselným pravidlám, neschopné nekreatívne sedieť na zadku a učiť sa roky namiesto súvislostí.
Hovorím to napriek tomu, že na slovenský štandard som chodila na tie lepšie školy. A učili ma tí lepší učitelia. Už odmalička som však nerozumela, prečo musím osem hodín denne sedieť na nepohodlnej stoličke s vystretým chrbtom a prepisovať všetko do zošita. Niektorých učiteľov som sa zvykla pýtať, či mi môžu vysvetliť, prečo a na čo sa učíme niektoré veci. Zväčša som dostala poznámku do klasifikačného. Keď som bola ako dieťa absolútne nažhavená učiť sa o druhej svetovej vojne, komunizme a potom mečiarizme, preberali sme niekoľko rokov púnske vojny, Samovu ríšu a storočnú vojnu. Keď sme chceli diskutovať, nebol čas.
Neskôr sa k tomu pridala v našej triede aj šikana. Najprv spolužiaka, potom aj moja. Keď nad tým spätne rozmýšľam, škola vôbec nebola pripravená na to, aby niečo podobné riešila. Učitelia si s tým nevedeli poradiť, rodičom môjho spolužiaka sľúbili, že to nebude pokračovať. Síce už nedostával fyzickú bitku, no psychický teror pokračoval. Spätne sme sa o tom s niektorými spolužiakmi pred pár rokmi rozprávali. Niekoľkí sa mi po rokoch ospravedlnili, že ich mrzí, čo robili mne aj spolužiakovi. Ja som to tak dramaticky vtedy nevnímala, priateľov som mala mimo školy a nebola som osamelá. Oveľa horšie dopadol on.
Už dospelý spolužiak mi raz vysvetľoval, že do šikany sa zapojil preto, aby nebol šikanovaný. Toto je prosto dynamika, v akej fungujú kolektívy a ja tomu úplne rozumiem. Niet sa čo hnevať, riešiť to rozhodne mali dospelí.
V celom tomto systéme som bola známkami priemerná žiačka. Najviac ma zo školy bavilo organizovať mimoškolské aktivity. To mi išlo naozaj dobre. Ale prostredie bez debát, diskusií, s nezmyselnými príkazmi a nudným učivom ma roky ubíjalo. Raz mi moja triedna, už roky po škole, povedala, že priemerní žiaci sú z jej skúseností tí najživotaschopnejší. Ja som jej zas povedala, že školský systém nebol nikdy pripravený na deti ako ja - hyperaktívne, s otázkami, s nechuťou zmieriť sa so zlým systémom.
Mnohí rodičia mi opisujú, ako sa ich deti extrémne tešia do prvej triedy. A už za pár mesiacov v nich náš systém dokáže zabiť zvedavosť, kreativitu, chuť aj radosť. Deti sa pritom chcú učiť. Deti zo začiatku vždy školu milujú. Vyzerá to tak, že niekde robíme chybu - po chvíli v systéme chodia domov zdeptané a demotivované deti.
Navyše, jeden z najväčších psychických efektov na deti majú momentálne nároky rodičov. Vyžadovanie výsledkov, tlak. Decká majú obavy zo zlyhania, sú vyčerpané a majú strach - to všetko po dvoch rokoch pandémie. Epidémia psychických porúch u detí je u nás o to horšia, že systém psychologickej pomoci u nás na to nie je pripravený. Nemocnice sú preplnené deťmi, ktoré sa chcú zabiť, na ostatné ani nezostane.
Preto, ak čítate tento newsletter a máte deti, netlačte na ne. Škola je dôležitá, ale aj žiak s priemernými známkami ako ja v spoločnosti celkom obstojí. Psychická pohoda je oveľa dôležitejšia a stres zo školského roka majú po pandémii mnohé deti.
Ak ste učiteľ alebo učiteľka, držím vám palce. Viem, že to nemáte jednoduché a že vás zväzuje systém, ktorý by ste mnohí chceli zmeniť.
Ak nie ste ani rodič, ani učiteľ, aj tak máte veľkú moc. Roky v tejto krajine debatujeme o lepšom školstve. Roky vieme, že klesá schopnosť detí, ktoré vyjdú zo škôl, rozumieť textu alebo počtom. Potenciál tejto krajiny je obrovský a každý rok, ktorý nič nerobíme, je premrhaným rokom. Volič má v rukách, ako sa krajina bude spravovať a aké sľuby sa aj naozaj splnia.
Viem, že to momentálne vyzerá v politike depresívne, ale nerezignujte na ňu. Je veľmi podstatné trvať na tom, aby politici spravovali verejné inštitúcie dobre a kvalitne. Je dôležité, aby posúvali túto krajinu dopredu. Je dôležité neprepadnúť dezilúzii a je dôležité neprepadnúť populizmu. A je dôležité zaujímať sa. Aj v čase tejto politickej dezilúzie.
Víťaz Slovak Press Photo
Môj kolega, fotograf Marko Erd tento týždeň získal hlavnú cenu Slovak Press Photo 2022. Hlavnú cenu Grand Prix získal za svoje fotografie ukrajinských utečencov na slovenských hraniciach.
Markovi gratulujem, je naozaj výborný fotograf. A vám odporúčam pozrieť si aspoň pár jeho skvelých fotografií.
Ukrajinskí utečenci, ktorí deň po začiatku invázie ruských vojsk prichádzajú na Slovensko cez hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. (zdroj: SME/Marko Erd)
Ukrajinskí utečenci, ktorí deň po začiatku invázie ruských vojsk prichádzajú na Slovensko cez hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. (zdroj: SME/Marko Erd)
Ukrajinskí utečenci, ktorí deň po začiatku invázie ruských vojsk prichádzajú na Slovensko cez hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. (zdroj: SME/Marko Erd)Podcasty týždňa
Keďže sa začína školský rok, aj podcasty zostanú v našej téme. Môj prvý tip na podcast je School Colors - miniséria sa venuje americkým školám a segregácii od 50. rokov až po súčasnosť. Hovorí o tom, ako to ovplyvnilo celé mestá aj socioekonomické triedy.
Podobný podcast je aj Nice White Parents, podcast NYTimes, ktorý mňa osobne veľmi ovplyvnil. Nielen obsahom, ale najmä formou - príbehové rozprávanie reportérky, veľmi osobný vklad a naozaj dôležitý podcast o školách v New Yorku.
Výborné podcasty, ktoré vedia naozaj prakticky pomôcť v týchto časoch, robí už dlhšie linka pomoci IPčko. Psychológovia vám poradia, ako sa s deťmi rozprávať aj o ťažkých témach, ale napríklad aj o insomnii, odpustení, rozvodoch a rôznych iných psychologických témach. Dnešné odporúčanie od IPčka je starší diel o návrate do škôl.
Dovoľte mi odporučiť vám tento týždeň aj jeden text od konkurencie. Denisa Gdovinová a Veronika Folentová napísali pre Denník N dôležitý text o menštruačnej chudobe.
V Česku zaznamenala táto téma obrovský posmech niektorých politikov, v skutočnosti je to vážna téma. Už dávnejšie som o nej písala stĺpček pre ženy v meste, v ktorom som sa pýtala, či ste niekedy premýšľali, ako menštruuje žena bez domova.
Veronika a Denisa opísali tieto situácie oveľa lepšie, komplexnejšie, a ukázali, že menštruačná chudoba je reálna vec pre mnohé ženy na Slovensku. Namiesto posmechu by som odporúčala českým aj slovenským politikom viac empatie. Text nájdete ako predplatitelia tu, ako nepredplatitelia som ho pre vás odomkla tu.
A ešte jeden dôležitý text. Tridsiateho prvého augusta bolo 27. výročie únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. V približne tom istom čase vyzval Robert Fico poslancov a predstaviteľov štátu na oslavách ústavy, aby práve Mečiarovi (a Gašparovičovi) zatlieskali. Hanebný zločin je dodnes nepotrestaný.
"Hlavný obžalovaný Ivan Lexa si zatiaľ užíva luxus v prostredí svojej rodiny. V auguste oslávil 61. narodeniny, v čase únosu mal 34," píše kolega Matúš Burčík vo svojom texte o tomto smutnom výročí. Nesmieme rezignovať na pravdu a musíme si pripomínať zločiny, ktoré spáchali viacerí politici na Slovensku práve počas mečiarizmu. Viac v Matúšovom texte.
Koniec Československa: Predseda vlády Vladimír Mečiar a predseda NR SR a Ivan Gašparovič 17. júla 1992 zdravia poslancov po podpise Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. (zdroj: TASR)Vtipná aj vážna debata Sajfu a Hudáka
Po mesiaci dovolenky sme späť aj s reláciou Rozhovory ZKH. Úplne prvú po lete sme dali živú diskusiu na Tyršáku s komikom Tomášom Hudákom a moderátorom Matejom Sajfom Cifrom.
Hovorili sme o tom, aké je to byť mužom v 21. storočí, čo robí muža mužným a ako sa v dnešných časoch nestratiť. Miestami veľmi smiešna, ale aj vážna debata s Matejom a Tomášom je ako balzam na dušu pri dnešných problémoch. Ak si chcete oddýchnuť, odporúčam.
Budeme mať na Tyršáku ešte jednu poslednú lajfku, a to na budúci týždeň v stredu 7. septembra o 18.00 h. Vstup je voľný, radi vás tam uvidíme.
Hudobná bodka
Corinne Bailey Rae je britská speváčka, ktorá má dve Grammy Awards - jednu za vynikajúcu kolaboráciu s Herbiem Hancockom pri pesničke River. Tá je moja obľúbená, ale má dosť zimné vibes a ja mám pre vás dnes hudobnú bodku, ktorá ešte zotrvá v letnej náladičke. Do you ever think of me od Corinne Bailey Rae má presne ten neskoroletný vibe, tesne pred jeseňou.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste devätnáste vydanie môjho newslettera ZKH píše. Dovolenka sa mi týmto končí, na budúci týždeň už riadne z pracovného tempa. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach. Dočítania zasa o týždeň.
