Len sotva sa dá predstaviť bizarnejšie vykročenie do nového školského roka. Minister prváčikom na Záhorí zaželal veľa radosti a chuti do učenia a potom zamieril do podateľne prezidentského paláca odovzdať demisiu.
Ak vychádzame zo stále platnej poučky, že minister je iba taký dobrý, aké výsledky jeho rezort dosahuje, musíme odchádzajúcemu ministrovi Branislavovi Gröhlingovi veľa vecí vyčítať.
Školáci aj učitelia sa počas pandémie stali neviditeľnými, ich potreby a pocity vládu trápili asi tak ako platy zdravotníkov. Nijako. Kým iné krajiny školy zatvárali ako posledné a otvárali ako prvé, u nás zostali školy kontinuálne zavreté na dlhé mesiace.
Psychické zdravie detí aj ich výsledky boli pre vládu iba fantómovými bolesťami a minister školstva sa mohol len prizerať, ako ich impulzívne rozhodnutia vtedajšieho premiéra pochovávajú hlbšie a hlbšie.
Prehliadnuť by sme nemali ani (ne)originalitu ministrovej diplomovej práce, ktorá ho v očiach mnohých ľudí absolútne diskvalifikovala.
Napriek všetkému je Gröhlingova demisia zlou správou a nejde len o klebety, kto je v hre ako jeho potenciálna náhrada.
