V Smere ešte stále predstierajú, že vo vzťahu k Putinovi nie sú roztlieskavačmi agresora, ale akísi múdri ujcovia, čo pamätajú na históriu a na miesto Ruska vo svete.
Pričom tvrdenia jeho poslancov, že „s Ruskom nemáme takto narábať“ (Blanár) a že sankcie sme uvalili v prvom rade sami na seba (Kamenický) utekajú v ústrety záujmom Kremľa a tak ďaleko od európskeho konsenzu, ako sa len dá.
Toť nedávno u Fica odkazovali na Scholza či Macrona predstierajúc, že existuje niečo ako európska stredová pozícia, ku ktorej sa oni hlásia. Niečo ako liga štátnikov, ktorí si neželajú porazené Rusko, ako sa o ňom hovorí na Ukrajine či vo Washingtone, ale Rusko partnerské.
Tieto reči ustali, ako sa pozícia lídrov členských štátov utriasla.
Nemecký premiér Scholz síce poriadne meškal a musel zažiť vypnutý plynovod, aby konečne označil Rusko za nespoľahlivého partnera v oblasti energetiky, čo je aj dosť mierne, ale na pomery nemeckej sociálnej demokracie je to prevrátenie doktríny naruby a na znak.
