Spätne by sa dalo povedať, že Hegera navráteného z Kyjeva, ktorý uprace Matoviča a preberie OĽaNO, sme si vybájili. Taký Heger neexistoval a stvorili ho – ako sa hovorilo o Kiskovi – poradcovské tímy.
Za to, že postavil tím k plánu obnovy, k Ukrajine a vzal pod seba rómskeho splnomocnenca, ostáva pochválený. Schopnosť spolupracovať, počúvať a nechať pôsobiť ľudí, ktorí aj vedia, čo majú robiť, ho odlíšila od Matoviča, a preto aj vzbudil neskromné očakávania.
Kto vnímal tento rozmer jeho pôsobenia, nemusel sa opúšťať hneď. A trebárs dúfal, že nové sebavedomie a rešpekt plynúce zo spomínanej časti jeho práce sa preleje do získania podpory v hnutí. Lenže to by musel Heger chcieť.
Musel by byť presvedčený, že sektárske hnutie bolo možno dobrým vehiklom do volieb, ale načim usporiadať pomery a ponúknuť víziu strany, ktorá aj sama podlieha nárokom, o ktorých veľkohubo tlčie okolo seba. Heger zjavne toto pnutie necítil.
