Autor je bývalý diplomat, politik a literárny vedec
Keď sa vo februári 1991 zakladala Visegrádska skupina, popri všetkej pragmatickosti oživujúca aj ducha starej strednej Európy, neboli intelektuáli v tomto priestore jediní, ktorí podľahli ilúziám o jej budúcnosti v integrovanej Európe.
Spolu s niektorými politikmi vychádzali z egocentrickej predstavy, že sme my, Česi, Slováci, Maďari a Poliaci, niečím výnimoční, že sme nebodaj historicky a kultúrne iní, ekonomicky rozvinutejší a demokraticky vyspelejší ako ďalší susedia, sme jadrom strednej Európy, a zaslúžime si preto prednostný vstup do integrujúcej sa, teda západnej Európy.
Česko-slovenskí, poľskí, maďarskí signatári v Slávnostnom vyhlásení zdôrazňovali, že ich štáty sú rozhodnuté „urobiť v súlade s tradičnými európskymi hodnotami a hlavnými vývojovými prúdmi všetko pre mier, bezpečnosť a porozumenie našich národov“.
Neviem o tom, že by sa tradičné európske hodnoty odvtedy nejako zmenili, ale so znepokojením už dlhšie pozorujem, že pokusy o odchýlenie od hlavných vývojových prúdov, v skutočnosti pokusy o vývojový regres, sa v tom „jadre“ aj v jeho širšom okolí nebezpečne premnožili.
Ani barbarská agresia po 24. februári, zdá sa, nedokáže dať tomuto priestoru zmysluplnú súdržnosť a interpretáciu. O spoločnej vízii či aspoň o spoločnom záujme nehovoriac.
Nie je preto nenáležité položiť si otázku: Kde sú príčiny toho regresu, ktorému sa jemnejšie hovorí kríza demokracie?
Naivné predstavy o výnimočnosti strednej Európy
Na začiatku deväťdesiatych rokov sme nenastupovali do vlaku Európy konzervatívneho či ľavicového smerovania, ale Európy vyznávajúcej základné liberálnodemokratické hodnoty. Aj niektorí z mojich niekdajších maďarských intelektuálnych priateľov z budapeštianskych akademických kruhov, ktorí sa priklonili k vládnucim konzervatívcom kresťansko-národného prúdu, vtedy zdôrazňovali, že maďarská identita je nepredstaviteľná bez demokracie, že musí byť otvorená smerom dovnútra aj von.
Ozveny učenia Istvána Bibóa, ktorý vedel čosi o tom, ako deficit demokracie historicky deformoval maďarskú identitu, boli ešte v živej pamäti nielen liberálov, ale i konzervatívcov. Podobných želaní by sme našli v tomto priestore dosť, lebo hrozba etnickej deformácie liberálnej demokracie bola takpovediac jej sprievodným, hoci v tom období podceňovaným javom. Utešovali sme sa, že stredná Európa nie je Balkán.
Väčšina z nás uverila, že liberálna demokracia je naozaj súčasťou našej identity, iba nám ju dočasne zlí nacisti a boľševici ukradli. Bol to sebaklam, ktorý zrejme umocňovala naivná intelektuálna, ale aj politická predstava o spomínanej výnimočnosti strednej Európy a národov, ktoré v nej žijú.
V eufórii prechodu nikomu nezišlo na um, že sa raz môže dočkať aj voľbami potvrdeného života v neliberálnej, populistickej demokracii, ak nie v niečom horšom.
Rýchlo sme zabudli, že sme za sebou nechali štyridsaťročnú inú, tzv. ľudovú demokraciu. Stredná Európa preto do roku 1989 bola pre nás vlastne synonymum Západu, ktorý vyznával liberálnu demokraciu ako záruku právneho štátu, deľby moci, ľudských práv, plurality politických strán, vzdelanostnej spoločnosti, slobody bádania, trhového hospodárstva, nezávislosti justície a médií, ale aj nespochybniteľnej dôstojnosti života človeka. V takýchto komplexných súvislostiach však po roku 1989 uvažoval málokto.
Nekládli sme si pritom otázku, kde sú hranice strednej Európy, a najmä prečo sú, ak teda naozaj sú. A kde sú po 24. februári 2022?
