Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Stále mám nutkavý pocit, že dobre sa žije tam, kde sú štátne inštitúcie „strohé“, kde neponúkajú nič navyše, len to, čo im umožňuje zákon.
Žiadne „dobré“ a „zaručene účinné“ rady ani odporúčania. Žiadne reklamy.
Veď si spomeňte: keď Viera Tomanová ako komisárka pre deti navrhovala nešťastnej matke konkrétneho advokáta, neznelo to úplne najlepšie.
Priestor štátnej správy je zahltený drobnosťami o tom, kto koho odporúča a prečo, ktoré ničia jeho étos, a ľudia, ktorí v ňom pracujú, si ani neuvedomujú, kde všade sú rozložené... ako míny.
Len sa skúste prejsť chodbou oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a posudkových činností na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny vo vašom meste. Stavím sa, že aj u vás na nej uvidíte reklamy. Brožúry, letáky, kalendáriky, časopisy. Položené na stolíkoch či na stojančekoch. Jednej – dvoch – troch firiem.
Ľudia, ktorí v ťažkých byrokratických procesoch (naozaj) žiadajú o príspevky na vozíky, zdviháky, plošiny, madlá..., lebo ich potrebujú na to, aby mohli normálne, trochu dôstojne žiť, často seniori, ktorým sa nedá len tak povedať „kliknite si na internet“, ľudia vystrašení z toho, čo sa im alebo ich blízkym stalo, a potrebujú situáciu riešiť hneď, si tie informácie berú.
Ako sa mohlo stať, že jedna – dve – tri firmy dostali exkluzívnu možnosť priblížiť sa k svojim zákazníkom na milimeter a iné nie? Veď taký výtlak by nedosiahli, ani keby vytapetovali mesto stovkou bilbordov a zaplatili za to desiatky tisíc eur.
