Autor bol podpredsedom vo vláde Jána Čarnogurského
Žijeme v období pandémií, akútnych klimatických zmien, konfliktov a kríz. Okrem klimatických zmien majú ostatné korene predovšetkým v kríze morálnej, absencii vzdelanosti a následne kultúry a napokon nového postavenia veľmocí. Osobitnú hrozbu predstavuje pre nás všetkých agresívne správanie putinovského Ruska.
Sme svedkami bezohľadného využívania a zneužívania, až na hranici vydierania všetkými politickými, ale predovšetkým ekonomickými nástrojmi. A ako vidíme na príklade Ukrajiny, aj vojenským materiálom, ktorý zakazuje Ženevská konvencia. Rusi dokonca hrozia jadrovými zbraňami.
Kým sa zamyslíme nad možnými scenármi pre strednú a východnú Európu, dovoľte krátky historický exkurz.
Visegrád v tieni zmien a nádeje
Po roku 1989 sme s nádejou privítali konštrukt V4 (SR, ČR, Maďarsko, Poľsko). Zámerom vtedajšieho maďarského premiéra Antala bolo vytvoriť pre nadchádzajúce zložité obdobie nutných politických, ekonomických a spoločenských reforiem v jednotlivých krajinách blok, ktorý by politickou váhou, geografickou polohou, ale hlavne trhovým potenciálom vyvolal záujem a získal podporu „veľkých“ hráčov západnej Európy.
Túto ideu podporil vtedajší československý prezident Havel, ako aj ostatní prezidenti a premiéri.
Bolo treba celý rad štrukturálnych zmien, aby investori neváhali a priniesli do týchto krajín prepotrebný kapitál. Zdroje, bez ktorých bolo nemysliteľné naštartovať zmeny bývalej plánovanej ekonomiky na ekonomiku trhovú.
Nebola to bezbolestná premena, aj so všetkými chybami v legislatívnom, transformačnom, privatizačnom procese. Hrubou chybou bolo aj absolutizovanie trhových nástrojov a opomínanie funkcií štátu napríklad v sociálnej oblasti.
Napriek všetkým „detským chorobám“ našej nedávnej histórie však dnes môžeme konštatovať, že po nutných zmenách nastalo isté konsolidované obdobie – rástlo HDP, spotreba aj životná úroveň.
Rok 2008 síce priniesol finančnú krízu, ale zotavili sme sa. Prišli roky hojnosti. EÚ, ako sa ukazuje, je dnes viac zomknutá ako kedykoľvek predtým a viac-menej úspešne čelí ekonomickým, klimatickým aj bezpečnostným výzvam.
Napriek tomuto vývoju sme svedkami renesancie autoritárskych politických lídrov a deštrukčných procesov.
V tejto súvislosti vyvstávajú najrôznejšie otázky. Predovšetkým, ako je možný zrod a rast autoritárskych, krajne pravicových, populisticko-nacionalistických vodcov v krajinách s demokratickým ústavným režimom? Len ako príklad uvediem Le Penovú vo Francúzsku, Salviniho v Taliansku, Orbána v Maďarsku, Kaczynského v Poľsku.
Aké sú príčiny, ciele a smerovanie krajín pod vedením takýchto politických hazardérov?
