Za tvrdenie, že energetický summit v Bruseli sa zaradí medzi „historické“, sa autor musí dodatočne kajať. Precenil silu časovej tiesne v zmysle, že obmedzenia a už aj firemné krachy naprieč Európou natlačia europolitikov do kompromisov, aké sme ešte nevídali.
„Dohoda o budúcej dohode“, ako sa dá zhutniť väčšina nezávislých hodnotení, nie je na strane druhej ako výsledok úplné nič. Ak odhliadneme od opodstatneného klišé, že cenové regulácie sú vždy ošemetné, návrh cenového stropu pri elektrine vyrobenej s nižšími nákladmi než z plynu je krok správnym smerom. A ešte aj vtedy, keď – údajný – cenový plafón 200 eur/MWh je asi trikrát vyšší než cena pred krízou.
Pointou totiž je, že z „nadziskov “ lacnejších producentov – keďže trhovú cenu udáva najdrahšia elektrina z plynu – by sa mali kompenzovať fyzické a zrejme ešte „verejnoprávne“ subjekty, ktoré troj- či štvornásobnú cenu neunesú.
