Autor je bývalý poslanec NR SR, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Vlády a parlamenty sú dôležité všade na svete. V demokratickej a otvorenej spoločnosti však nemajú monopol na spoločenské zmeny.
Očakávania našich elít sa dlhodobo upínajú na štátne inštitúcie v Bratislave. Napríklad zastavenie úpadku vzdelávania očakávame už tridsaťtri rokov od „dobrého“ ministra školstva.
Porovnajme si to s Českou republikou, kde sa v roku 1989 skupina ľudí na Masarykovej univerzite rozhodla z tejto vidieckej školy vybudovať špičkové európske pracovisko bez ohľadu na to, kto práve okupuje ministerskú stoličku.
Často čítam, že za úpadok školstva môže neustále striedanie ministrov. Slovensko naozaj malo od revolúcie dvadsaťtri ministrov školstva, ale Česká republika ich mala dvadsať.
Estónsko, ktoré sa zo všetkých postkomunistických krajín posunulo v rebríčkoch kvality vzdelania najviac vpred, ich malo osemnásť.
Naše špecifikum teda nie je v častom striedaní vlád či ministrov, ale v absolútnom spoliehaní sa na nich.
