Autor sa dlhodobo zaoberá právom v športe
„Nevadí, že není zlato, ty dva pátky stály za to,“ skandovala celá krajina po dvoch víťazstvách nad zlatou sovietskou hokejovou reprezentáciou na majstrovstvách sveta v roku 1969, hoci naši skončili napokon tretí.
V tomto jednoduchom slogane i po rokoch tkvie príčina, prečo by už nie sedem, ale osem slovenských hokejových reprezentantov pôsobiacich v KHL v čase ruskej agresie na Ukrajine a spolu s nimi nie deviati, ale už iba ôsmi členovia výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja (po abdikácii Michala Handzuša) mali myslieť na to, že najdôležitejšie nie je ani v hokeji zvíťaziť, ale byť lepší.
Reprezentácia by mala byť reprezentatívna, zvlášť v hokeji, ktorý je naším národným športom.
Reprezentácia ako sprisahanie proti krajine
Ak bolo Slovenské národné povstanie historickým vzopätím nášho národa proti vojne a za slobodu a demokraciu, komunistický prevrat v roku 1948 priniesol extrémne bezprávie i voči jedenástim hokejovým reprezentantom. Životné príbehy svetovo úspešných hokejistov, strieborných na ZOH v St. Moritzi v roku 1948 a majstrov sveta v roku 1949, sú výnimočným prípadom nespravodlivého a nehumánneho trestného procesu od vlastného štátu.
Súdny proces bol, na rozdiel od podobných dobových procesov, neverejný. Hokejistom v ňom po zatknutí v marci 1950, keď celému tímu zabránili vycestovať a obhájiť zlato na majstrovstvá sveta do Londýna, po sedemmesačnej vyšetrovacej väzbe kládli za vinu spolčenie s cieľom rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie a spoločenskú a hospodársku sústavu republiky. Preto sa vraj spojili s cudzinou, čím sa dopustili vlastizrady, za ktorú im hrozil trest smrti.
Súd bol po dvoch dňoch pojednávania presvedčený, že keby im umožnili odlet do Londýna, zostali by tam. Slovami jednej z obetí, odsúdenej na dvanásť rokov ťažkého žalára: „Soud nabyl přesvědčení, že kdybychom jeli do Londýna, zůstali bychom tam – to byl hlavní usvědčující argument. Ďalšími přitěžujícími okolnostmi bylo naše hlasování o emigraci v osmačtyřicátém a ta nešťastná hospoda.“
Jedenásť hokejových reprezentantov dostalo drakonické tresty – od ôsmich mesiacov do pätnásť rokov (celkovo spolu sedemdesiatštyri rokov a štyri mesiace), ktoré si mnohí začali odpykávať v uránových baniach v Jáchymove. Tento inkvizičný proces však nebol najdesivejším činom režimu po roku 1948.
