Autor je teológ a spisovateľ
Rusko malo vždy kvalitnejších autorov ako kníhkupectvá. V sieti Bukvoed sa síce dali zohnať zobrané básne od Jesenina, Nabokov alebo Jerofejev už menej.
Klasická literatúra alebo súčasná klasická próza bývali takmer vo všetkých kníhkupectvách na poschodí, kdesi v povinnom čítaní s nevydarenými obalmi, písmo na nich lietalo vo všetkých veľkostiach a strihoch a každá kniha ruskej poézie mala na obale akéhosi bieleho dôstojníka, ako sa kdesi za Uralom lúči so svojou láskou.
Podobne vyzerala aj próza. Ešte pred štyrmi rokmi bolo v móde robiť aj klasike sentimentálne obálky, Anna Karenina bola pokojne uložená v oddelení „romantickej literatúry“ vedľa románov o rozdelených pároch počas výstavby priehrady, trate, tunelov.
Napriek tomu sme sa z ruskej literatúry niečo o ruskej povahe a spoločnosti naučili – o dystopickom alkoholizme, zachmúrenosti, veľkých priestoroch neschopných pojať ešte väčšiu aroganciu, o miliónoch zavraždených, presídlených, nasilu obrátených na čokoľvek, od Zlatej hordy po ruský postkapitalizmus s feudálnym ornamentom a vkusom narcos rodín zo severu Mexika.
Ani raz sa však nepodarilo nájsť, s výnimkou zašifrovaných literárnych textov, solídne diela o ruskom kolonializme, o ničení malých a menších národov bývalého Sovietskeho zväzu.
Svedectvá o ruskom zločinnom imperializme
Nikde neboli zoznamy zdevastovaných kultúr sibírskeho východu, ukradnutie ložísk patriacich, teoreticky, malým národom tajgy, o ktorých dnes s ľahkosťou hovoríme ako o „ruskom“ plyne a „ruskej rope“, akoby sme prijali skutočnosť, že voľakedy stredne malá východoeurópska krajina obsadila, zotročila a kolonizovala milióny štvorcových kilometrov a na prírodnom bohatstve iných si vybudovala arogantné impérium sediace síce na celej Mendelejevovej tabuľke prvkov, ale neschopné premeniť svoje bohatstvo na výkladnú skriňu civilizácie.
