Autor je teológ a farár, pôsobí v ČR
Čím viac chodím do rôznych pobytových sociálnych služieb ako farár – dobrovoľník, tým viac sa prehlbuje môj rešpekt voči ich pracovníkom. Je to, ako sa hovorí, naozaj celkom tvrdý chlebík.
Každodenná starostlivosť o ľudí, ktorí sa o seba z rôznych príčin nedokážu postarať, komunikácia s ich blízkymi, častý nevďak a pocit, že by sa dalo urobiť viac, keby na to zostal čas a energia, ktorú sem-tam prežiari úsmev klientov či ocenenie od ich rodín.
Navyše je financovanie tohto sektora veľmi premenlivé a rozpočty vychádzajú i pri najlepšej snahe manažmentu dosť natesno aj v pokojných časoch. To sa mi ako členovi dozornej rady neďalekej diakonie (to je taká evanjelická obdoba charity) potvrdilo opakovane. Prichádzajúca zima bude asi trochu iný level.
Zamestnancom sa tak dosť často stáva, že zaparkujú pri supermarkete a z náborového bilbordu zistia, že by tam zarobili viac, dostali lepšie zamestnanecké bonusy a práca by nebola taká citovo náročná. Na jednej strane je to celkom slušný filter, ktorý zabezpečí, že v takýchto zariadeniach zostávajú len „nadšenci“, no na druhej strane treba povedať aj to, že každé nadšenie má svoje limity.
