Nejedia psy a nehádžu kamene
Stojím v strede osady Chminianske Jakubovany so zablatenými topánkami a gučou v hrdle. Okolo mňa pobehujú deti a kričia "Ajoj!" a nadšene mi mávajú. Vedľa je vrak starého auta, v ktorom sa hrajú, a na streche stojí asi osemročný chlapček, ktorý máva ostošesť.
"Dosť cool hračka. To by som v jeho veku chcela mať," hovorím môjmu dobrému kamarátovi Maťovi. Medzi nami pobehujú psy a ja sa stále čudujem, že televízia Markíza opakovane vysiela reportáže, ako v tejto osade po novinárke hádžu Rómovia kamene. Stojíme tu traja cudzinci. Jediné, s čím sme sa v každej komunite za tieto dni stretli, je prijatie. Deti nás zdravia, kývajú a podávajú nám ruky. Žiadne kamene ani sekery.
Premýšľam aj nad tým, ako niekto môže stáť v strede tejto osady, a myslieť pritom na psy. V osadách žijú ľudia. Majú sny, majú plány, a majú fakt ťažký život. Vymýšľajú stratégie ako prežiť a uživiť svoje rodiny. Práca v regióne? Tri hodiny autobusom s prestupmi. Dedina je pánu bohu za chrbtom, spoje prosto nie sú. Voda? Treba ju nanosiť spod kopca. Môže niekto premýšľať v takýchto podmienkach o tom, či sa tu majú dobre zvieratá? Pobehujú tu ľudia. Malé deti, a dospelí, ktorí tiež boli kedysi malými deťmi.
Pomoc potrebuje niekto iný
Vyruší nás policajné auto. "Týchto sme tu nevideli už mesiace, zaujímavé," podotkol náš sprievodca. Policajti uvideli svietiť našu farbu pokožky, pristavili sa pri nás, a stiahli okienko. "Potrebujete pomoc?" spýtal sa. "Nie. A vy?" kontroval sarkasticky Martin. Zasmiali sme sa spolu, ale vtipné to až tak nebolo. "Keby niečo, dajte vedieť," žmurkol na nás policajt. A medzi nami zostalo chvíľu trápne ticho.
Za posledné dni sme navštívili niekoľko takýchto lokalít. S Martinom Vavrinčíkom a Richardom Markom sa nám dostalo tej cti, že sedíme v správnej rade organizácie Cesta von. Do osád sme prišli za Omamami - rómskymi ženami, ktoré priamo vo svojich komunitách pomáhajú deťom s lepšou budúcnosťou. V živote každého dieťaťa sú prvé tri roky kľúčové. Vytvárajú sa vám prepojenia v mozgu, trénujete si motoriku, koordináciu, sústredenie aj schopnosť učiť sa.
Slovensko sa zatiaľ tvári, že nás zaujímajú deti približne od šiestich rokov. Čo sa s nimi deje predtým neriešime. Mnohé deti z náročných podmienok tak prichádzajú do školy a nikdy v živote nevideli a nedržali ceruzku. Nepoznajú knižky, skladačky. Chceme od nich výkon, návyky, a očakávame, že vedia mnohé veci. Očakávame aj to, že vedia po slovensky. Ale realita často vyzerá prosto inak. Projekt OMAMA rozvíja detičky od malička - hrá sa s nimi, číta s nimi knižky, a hádže s nimi loptičky do fľaše. Robí s nimi zdanlivo kopec banálnych vecí, ktoré sú v živote absolútne kľúčové.
Vyrastal som s Rómami, viem o nich všetko
Ľudia majú rôzne predstavy o rómskych osadách. V drvivej väčšine platí pravidlo - názorov veľa, skúsenosti žiadne. Absolútna väčšina Slovákov v osade nikdy nebola. A drvivá väčšina Slovákov nebola v žiadnom takomto dome vo vnútri. V rámci zachovania dobrých vzťahov nebudem menovať, ale stihla som tento týždeň zabŕdnuť do témy generačnej chudoby s jedným vysoko postaveným politikom.
Na prvú mi vysvetlil, že je z východu a ľudia v osadách sa vôbec nemajú tak zle, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Začal mi rozprávať, že to vie, lebo s Rómami vyrastal. Keby som za každú túto vetu dostala euro, postavím cestu aspoň do troch osád. Keď videl, ako veľmi ma to nahnevalo, nakoniec radšej tému zahovoril.
Posledné dva dni som strávila príbehmi rómskych žien z osád, ktoré boli všetko, len nie ľahké. Erika nám hovorila o tom, že jej muž veľa pil a mala ťažký život. Kým nedostal porážku a infarkt. Napriek všetkému sa o neho stará a pomohla mu. Popri tom sa naučila po slovensky, prešla školeniami a túži po svojom vlastnom dome.
Tak veľmi túžila mať prácu, že na sebe makala, aj keď boli proti nej všetky okolnosti. Dnes si na dom sporí. So zápalom nám hovorila o deťoch, ktoré má ako Omama na starosti. Opisovala nám aké robia úžasné pokroky, ako si čítajú knižky a vedia komunikovať. Ako ich chvália učiteľky v škôlke. Deti, ktoré prešli programom Omama, majú pred ostatnými deťmi míľový náskok.
Ako majú chodiť deti čisté?
Hovorili sme s Jankou. Do jej domu sme šli cez hrozné blato. V obci síce býva niekoľko tisíc Rómov, za ktorých starosta dostáva podielové dane, no cyklotrasu a cestu postavil len v "bielej" časti.
Po ceste sa rozpršalo, dovnútra sme dobehli tesne predtým, než sa spustil lejak. Zvonku by človek povedal, že sme v africkom slume. Vo vnútri krásne, čisto. Dom, za ktorý by sa nehanbil ani gadžo v Nitre. Janka má maturitu, a nie je z osady. Vyrastala v dedine, presťahovala sa sem za mužom.
"Vždy keď príde mama na návštevu, hovorí, že to blato je strašné. Že by tu nechcela bývať," hovorí Janka. Pozriem sa na svoje nohy - topánky mám celé od blata, a zafŕkané mám až do výšky kolien celé rifle, a to som tu len 45 minút.
"A to chceme od tých detí, aby chodili do školy čisté," nakloním sa a pošepkám Martinovi. Ale do osady nepostavíme ani cestu.
Stámilióny v lufte, voda nikde
Všetky lokality mali spoločné aj niečo iné - ani v jednej nebol vodovod. Takýchto miest máme na Slovensku desiatky. Viete si predstaviť, že musíte vodu nosiť 200 metrov vo vedrách? Ako sa osprchujete? Ako si umyjete ruky? A ako operiete? Už dávno sme na pitnú vodu v osadách dostali desiatky miliónov eur. Ako je možné, že o tom robím reportáže 13 rokov a nevieme postaviť ani vodovod?
Premohla ma kombinácia hnevu a zúfalstva. Nie na Rómov. Na politikov. Na starostov. Na nás všetkých. Sme zaslepení vlastnými predsudkami a o ich živote vieme holé nič. Zaslepuje nás nenávisť a zatiaľ desaťtisíce ľudí nemajú žiadnu šancu na slušnú budúcnosť.
Omama mení životy. Aj môj
Kým mňa prepadala beznádej, stretli sme fantastických ľudí. Omamy, ich mentorky, ľudí z Cesty von. Všetci spoločne tvoria vzácny kolektív fantastických pozitívnych ľudí. V hrôze generačnej chudoby hľadajú čo by pomohlo a menia životy.
Ženy, ktoré majú doma tri deti, o siedmej ráno navaria pre celú rodinu, odvedú deti do školy, potom hodiny pracujú s deťmi, aby večer nanosili drevo, vodu a riešili aj vlastné životy. Ženy, ktoré majú neukončenú základnú školskú dochádzku, a keď na vás rozprávajú, majú viac rozumu ako niektorí poslanci parlamentu. Ktoré museli pre každý kúsok lepšieho života spraviť 20-krát toľko ako ja.
"Predstav si, že o týchto ženách by niekto povedal, že sú to lenivé cigánky," hovorí mi Martin ako kráčame k autu. "Presne," prikyvujem, pretože mi to vlastne tento týždeň hovoril aj vyššie spomínaný vysokopostavený politik, len krajšími slovami.
Poobede už sedíme v hoteli, kde všetky Omamy horlivo diskutujú o najlepších stratégiách, o jemnej motorike, a psychológii. Riešia ako pracovať s rodičmi, a čo s deťmi. Ako myslieť pri tom aj na seba, a svoj život. Ako deti napredujú a aká je to krásna práca. Ako by chceli pomôcť viac deťom.
Ak by som nevedela, že väčšina žien v zasadačke nemá skončenú ani deviatu triedu, myslela by som si, že som na sympóziu sociálnych pracovníčok s dlhoročnými skúsenosťami.
Zúfalstvo sa mieša s obdivom
Tento newsletter píšem priamo z vlaku. Možno je chaotický. Možno z neho cítiť frustráciu. Som plná emócií a silných dojmov - z Omám, ktoré sú pre mňa wonderwomen.
Toľko ťažkých a krásnych príbehov, ktoré sme za posledné dni počuli, sa nedajú ani zreprodukovať. Toľko silných ženských príbehov som si odniesla. Ženy vedia na pleciach niesť aj celý svet. Aj v absolútnej chudobe. Z krásneho pocitu z Omám ma ale vždy prebudí aj zúfalstvo.
13 rokov chodím do osád a riešim dokola tie isté témy. 13 rokov sa dokola točíme v tých istých problémoch, ktoré stoja len na jednej brzde - na majorite. Neochotný starosta, neempatickí susedia, populistickí politici.
O koľko sme mohli byť ďalej? Koľko generácií detí mohlo žiť lepší život, keby sme postavili vodovody za eurofondy už pred trinástimi rokmi?
Omama na lekcii pre staršie deti z vylúčených komunít. (zdroj: Archív združenia Cesta von)"Veľmi túžim kúpiť si domček," hovorí nám Erika. Deti už má odrastené, je Omama na plný úväzok. Zo svojej skromnej výplaty si každý mesiac odkladá peniaze. Túži po kúpeľni, po kúrení a normálnom bývaní.
"Najťažšie je pre mňa, keď prídem na lekciu s dieťatkom, a je hladné," hovorí zasa ďalšia Omama. "Zažila som to isté, viem aké to je," krčí plecami, pretože vie, že Omamy by nakupovať potraviny v rodinách nemali, ale urobila to.
"Nemáme ani miestnosť, kde by sme s deťmi mohli byť. Unimobunka nám už nestačí," vymenúva ďalšia. Ak by ste mali otázku, prečo sme z tých stámiliónov ešte nepostavili ani vhodnú infraštruktúru komunitných centier, sú obce kde sa to proste stále nepodarilo. Lebo starosta. Lebo zastupiteľstvo.
Zároveň sme si ale vypočuli krásne príbehy detí, ktoré prišli z programu Omama do škôlky a excelujú. Vypočuli sme si príbehy žien, ktoré táto krajina odpísala už v detstve, a ony sa aj tak prebili životom, kupujú domy, šetria peniaze, menia celé svoje rodiny a komunity.
Myslím, že sa celkom úprimne dá povedať, že mnoho krásnych projektov, ktoré zachraňujú životy, fungujú napriek tomuto štátu. Že Slovensko šlape napriek mnohým politikom a starostom. A že stále nájdeme fantastické prípady verejnej služby, kde to funguje. Starostov, ktorým záleží, a ktorí makajú.
Už len stačí, aby sa volič zorientoval v svojich emóciách, a volil takých, ktorí náš život zlepšujú a službu verejnosti si nezamieňajú zo spanilou jazdou pre saturovanie vlastného ega.
Ak chcete podporiť Omamu, môžete tak urobiť jednorazovo alebo pravidelne tu.
Projekt spomíname aj v podcaste Odsúdení na neúspech v časti o vzdelávaní.
Video týždňa: Alexandra Giňová
Sandra je tiež Omama. Býva v Zborove a je to totálna bad ass woman. Cesta von o nej natočila príbeh, ktorý by mohol pokojne natočiť aj Hollywood. Pozrite si dokument o Sandre, a pochopíte, čo to je ťažký život v generačnej chudobe aj s postihnutým dieťaťom. Jedno oko nezostane suché, verte mi.
Rozhovor týždňa: premiér Heger
Tento týždeň k nám do SME prišiel premiér Eduard Heger. Hovorili sme o menšinovej vláde, koaličnej kríze, o výpovediach lekárov aj o energetike. Veľa ľudí reagovalo na tento rozhovor emotívne, ja ako vždy hovorím - pre nás novinárov politika nie je osobná ani emotívna. Berieme veci ako fakt, a snažíme sa pracovať najlepšie ako vieme. Názor si už každý divák dokáže urobiť sám.
Hudobná bodka
Ak niekedy budete mať šancu, určite choďte na koncert Idy Kelarovej a Čhavorenge. Ja som raz zobrala môjho muža a obaja sme v Slovenskom rozhlase prerevali od dojatia celý koncert. Ida Kelarová dáva šancu deťom z českých aj slovenských chudobných rómskych komunít a absolvuje s nimi najprv letný tábor a potom turné. Krásno. Iné slovo na to nemám.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste dvadsiate druhé vydanie môjho newslettera ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach. Dočítania opäť o týždeň.
