Autor je odborársky funkcionár a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
V pondelok mali štrajkovať vodiči prímestskej dopravy v Košiciach a v Rožňave. Štrajk nebol, zamestnávateľ na vodičov vytiahol príkaz ministra dopravy o hospodárskej mobilizácii. Keby sa napriek tomu rozhodli štrajkovať, hrozilo by im, že súd označí štrajk za nelegálny a budú musieť zaplatiť prípadné škody.
Fakt je, že právo na štrajk je ústavou garantované a môže byť obmedzené len v nevyhnutných prípadoch. A tu sa veľmi pravdepodobne stretávame s obmedzovaním základných hospodárskych a sociálnych práv občanov Slovenska.
Začiatkom marca schválila vláda v súvislosti s utečeneckou vlnou z Ukrajiny opatrenia na hospodársku mobilizáciu. Mali zabezpečiť, aby v krízovej situácii, okrem iných sektorov, nedošlo k obmedzeniu dopravných kapacít na území Slovenskej republiky.
Potiaľ by to bolo v poriadku. V krízovej situácii, keď denne prichádzali na Slovensko tisícky utečencov, sa takéto opatrenie javilo ako potrebné. Lenže prešlo šesť mesiacov, situácia sa viac-menej znormalizovala, ale opatrenia, ktoré obmedzujú ústavné práva občanov, nikto neruší.
V práve platí pravidlo, že opatrenia, ktoré robí štát, musia vždy spĺňať podmienky primeranosti a proporčnosti. Je v tomto prípade primerané zakázať štrajkovať zamestnancom, keď by ich štrajk obmedzil dopravu len na jeden deň a aj to len v regionálnej doprave na relatívne malom území? Určite nie.
Takéto obmedzenie práv zamestnancov je na hrane ústavy alebo tesne za ňou. Fascinujúce však je, že tento stav nikoho nezaujíma. Nikto, kto môže podávať podania na Ústavný súd, neprotestuje. Ani generálny prokurátor, ani poslanci. Koho zaujímajú nejaké ústavné práva vodičov?
