Autorka je sociologička
V Diere do sveta, v tej malej bubline pozitívnej deviácie v Liptovskom Mikuláši, sa hovorilo o organizovanosti ľudí na Slovensku. Teda o možnosti spájania sa, protestov a štrajkovania za zvyšovanie platov a lepšie pracovné podmienky. Aj mimo oficiálnych odborových organizácií.
Jednou z hlavných myšlienok bolo, že ľudia si neuvedomujú, že tvoria "hlavný výrobný prostriedok". Keby ich nebolo, nebola by výroba, ani služby, ani zisk.
Ako bol svojho času štrajk železničiarov vraj protizákonný. A potom sa ukázalo, že zase nie. A zastavenie osobnej dopravy prekážalo vtedy menej ako zastavenie dovozu materiálu do výrobných podnikov. Aj to o niečom svedčí.
Hovorilo sa aj o ženskej organizovanosti. Prečo sa menej zapájajú, alebo naopak, prečo si zakladajú vlastné organizácie mimo hierarchických štruktúr. No v mnohých krajinách sa ženy organizujú samy, lebo v tradičných odboroch ich potreby nie sú riadne zohľadnené.
Napríklad sa nechápe, že nemôžu ísť na protest po pracovnom čase, lebo ich čaká ďalšia šichta, a potrebujú služby pre deti, dostupnú zdravotnú starostlivosť, verejnú dopravu a konečne uznať, že starostlivosť je práca ako každá iná, a nie charita.
Aj v Iráne sa ženy búria. Vzdelané Iránky protestujú proti rodovému apartheidu. Opäť. Napriek tvrdému odporu protesty prerastajú do protivládnych. A nikdy nešlo len o hidžáb. Niektoré štáty ich odpor podporujú sankciami.
