Jednou z menej zrozumiteľných vecí do nedele bolo, že kým takmer všetky politické agendy ovládajú či ovládli emócie, hrozba, že Putin použije jadrovú bombu, sa iba racionalizovala. Trebárs najfrekventovanejší protiargument, že predsa nie je blázon ani samovrah (a chce si užiť nakradnuté miliardy), vyrástol v analytické klišé.
Nuž, neblázon a nesamovrah Putin napadol Ukrajinu, čo prekvapilo do nohy všetkých „kremľológov“. Pričom vo veci ukrajinského odporu sa absolútne prepočítal, akoby v obraze vôbec nebol. A tak ďalej, vymýšľanie argumentov, prečo Putin jadrovú vojnu nespustí, však naďalej jasne dominovalo.
Až do vyhlásenia „čiastočnej mobilizácie“. Príznakom, že režim sa akoby začína lámať v páse, sú zrazu státisíce dezercií rezervistov a brancov vzdušnými i pozemnými cestami.
Masívne „protimobilizačné“ demonštrácie aj na perifériách ako Dagestan či Jakutsk a najmä otvorená kritika Kremľa aj od doteraz lojálnych tvorcov mienky sú dva základné príznaky, že taký pohyb v ruskej spoločnosti nebol minimálne od perestrojky.
