Autorka je herečka a diplomatka, pôsobí v Živene a vo Via Cultura
Viac ako storočie uplynulo od rokov 1918 až 1919, keď sme sa definitívne rozlúčili s cisárskym panovníkom, vyše osemstoročným Uhorským kráľovstvom, kráľmi, našou históriou.
Rýchlo sme na nich zabudli. Na pompéznosť, na pravidlá a habsburský protokol. Posadili sme sa symbolicky na roľu, trochu sa pripili, aby sme sa nebáli, a strčili bosé nohy do chladnúceho popola.
Rozhodli sme sa, že aj po rabovačkách zámkov a kúrií sa budeme cítiť chudobní. Plebs, plebejci. Vznešenosť kráľovstva sme zavrhli.
Noví cári z Kremľa
Máme problém pochopiť, že sme aj po tridsiatich rokoch slobody stále postkoloniálnou krajinou, ktorá žila štyridsať rokov pod nadvládou Ruska, teda Sovietskeho zväzu, ktorý sa vo vazalských vzťahoch len nepatrne líšil od cárskeho režimu.
Vždy sme vedeli, že o všetkom rozhoduje Kremeľ a v ňom „noví cári“. Rusko sme považovali za silnejšie, lebo bolo obrovské a tým nás fascinovalo.
Aj v časoch najväčšieho strachu, poddajnosti, najväčších čistiek a politických vrážd sme svet Ruska považovali za barbarský, neeurópsky, aziatský. Zároveň sme mali a stále máme pocit, že sme kultúrne vyššie – my latiníci, katolíci, skutoční Európania.
Sen Štúra o slovanskom svete s pravoslávnymi popmi a cyrilikou premenenou na azbuku sme považovali za prchavú ideu, o ktorej sa má len snívať. Preto sme sa nešli pozrieť, ako to tam vlastne vyzerá. Ako Havlíček-Borovský, ktorý v Rusku strávil osemnásť mesiacov, aby sa navždy vyliečil z panslavizmu.
Nevšímali sme si našich legionárov, ktorí sa vrátili z Ruska vyzbrojení proti akémukoľvek snívaniu, proti Rusom, popom i boľševikom.
Ktovie, ako by nás bol prebudil zo snívania Štefánik, ktorý priviedol legionárov domov zo Sibíri, aby obránili našu novú južnú hranicu. Nestihol a my sme spolu s Vajanským i Škultétym a celým Martinom mohli ďalej sladko spať v teplej posteli panslavizmu.
Niet pochýb, sme Slovania a pred našimi hranicami sa vraždia dva slovanské národy. Jeden, silnejší, napadol druhého. Z roztopaše, lebo sa mu chcelo.
Mnohí z nás by najradšej zase zaliezli pod perinu, aby nemuseli začať premýšľať, ako je to vlastne s našou slovanskou dušou, naším panslavizmom. Cítime sa kultúrnejší, ale zároveň akoby pokrvne zblížení s východnou „nízkou kultúrou“.
