Autorka je redaktorka českého Deníka N
Na obrazovke sa zjaví pracovník ruského plynárenského koncernu Gazprom v parádnom pracovnom úbore, pevných nových topánkach a s prilbou na hlave. Za zvukov popevku „zima bude veľkááá…“ ide ráznym krokom k prístrojovej doske a otáča gombík. Ručička tlakomeru padá na nulu.
Nasledujú obrázky svetových veľkomiest z vtáčej perspektívy. Zasnežené mestá trpiace pod ťarchou ľadu. Dokonale zostrihané video v štýle hollywoodskeho katastrofického filmu Deň potom.
Odkaz je jasný – bez nášho plynu zmrznete. Cieľom je čo najviac vydesiť Európanov, aby prinútili svoje vlády zrušiť sankcie a zabudnúť na Ukrajinu v zúfalej snahe zachovať si priazeň Moskvy. Plynovody na dne Baltu sú síce zničené, ale sú tu ďalšie a ani tými zrejme čoskoro nič nepotečie.
Krasnojarsk, boj sa!
Nebolo by to dielko ruskej proveniencie, keby v sebe neobsahovalo až geniálny paradox. Medzi svetovými veľkomestami paralyzovanými vypnutím ruského plynu sa mihne aj ruský Krasnojarsk.
Mesto s viac ako miliónom obyvateľov leží na východnej Sibíri na brehoch majestátnej rieky Jenisej. Mesto v oblasti s najväčšími zásobami zemného plynu na svete (Rusko disponuje asi dvadsiatimi percentami svetových zásob plynu).
Na Krasnojarsk to však nevyšlo. Rusi do sibírskeho veľkomesta nikdy plyn nezaviedli. Kým kládli rúry na dno Baltického mora, aby predávali plyn bohatým Nemcom, ruskí občania sa hriali pri „buržujkách“, domácich pieckach. A nielen tí z Krasnojarska.
Tie paradoxy sa mi na Rusku vždy páčili. Absurdné situácie, ktoré zažívate každý deň bez toho, aby ste sa o ne akokoľvek zaslúžili. Ako novinárka som maximálne ťažila z Ruska ako studnice námetov nielen na články, ale aj na bájky, divadelné hry, filmové grotesky a satirické romány. Ruská literatúra ich je plná. Len je niečo iné zájsť si do divadla na Revízora a niečo iné je ruskú realitu žiť.
Príbeh Krasnojarska nadobúda vo svetle vojny na Ukrajine novú podobu a krasnojarský plynový paradox sa šplhá na prvé miesta medzi ruskými absurditami.
Bosá kováčova kobyla
Krasnojarsk po plyne dlhodobo volá. Leží na Sibíri, preslávenej drsným podnebím, ale aj zásobami surovín. Ešte pred vojnou sa zdalo, že by sa mohol dočkať niekedy po roku 2025. Na mape plánovaných pripojení, ktorú zverejnil štátny plynárenský gigant Gazprom, však Krasnojarsk nie je.
Ľudia v meste o plynofikácii vtipkujú.
„Kedy bude u nás plynovod?“ pýta sa občan úradníka.
„Keď postavíme metro,“ odpovedá úradník.
„A kedy postavíme metro?“ doráža neodbytný občan.
„Keď bude plyn,“ povie úradník.
V týchto dňoch získal vtip na horkosti:
„Kedy nám zavedú plyn?“ pýta sa krasnojarský občan. „Keď sa skončí vojna na Ukrajine,“ odpovedá úradník. „Ale potom tu už nezostane nikto, kto by ten plyn potreboval na niečo iné ako na kremáciu.“
Je to typicky ruské vtipkovanie, ktoré má k realite rozhodne bližšie než posledné prejavy ruského prezidenta Vladimira Putina.
Vtipné sú aj prezývky rôznych nových plynovodov – ruská ľudová tvorivosť je v tejto chvíli asi to najlepšie, čo v najväčšej krajine sveta zostalo: plynovod Sila Sibíri, vedúci z ruských nálezísk do Číny, má prezývku Mimo Sibíri. Dnes už nefunkčný Nord Stream, po rusky Svernyj potok, teraz Rusi volajú Severnyj obtok.
Keď prezident Putin v roku 2018 navštívil Krasnojarsk, nemohol sa poriadne nadýchnuť. Je tam jedno z najhorších ovzduší na planéte. Prikázal teda, aby ho zlepšili. Vznikol veľkolepý plán na riešenie ekologickej situácie v meste s plynofikáciou ako hlavným bodom. Lenže plány zostali iba na papieri.
S ich plnením je to podobné ako s príkazmi hlavného veliteľa ruských ozbrojených síl generálom – všetko mu skamenení hrôzou odkývnu, no realita ich potom premôže. Alebo sa stane to čo s mobilizáciou.
