V súvislosti s nehodou na Zochovej by sa oplatilo brzdiť vášne, lebo vieme, čím je dláždená cesta do pekla.
Opäť sa prejavila chronická choroba – prvou reakciou na hroznú udalosť je myšlienka, že ideme meniť zákony. Z nej implicitne vyplýva, že zákony sú zlé a práve to dokonca mohlo byť príčinou tragédie.
Nie je to tak. Zlyhávame totiž v niečom oveľa náročnejšom – vo vymáhaní práva.

Je úplne v poriadku, ak sú verejní predstavitelia zhrození a dajú to najavo, prípadne dodajú ideu, ako javu predchádzať.
A vôbec nie je v poriadku, ak sú akékoľvek ich prejavy diktované hlavne túžbou nakŕmiť verejnosť lačniacu po spravodlivosti a najmä zúfalo vyžadujúcu ubezpečenie, že sa hrôza nezopakuje.
S receptom na vodičov schopných v opitosti vysokou rýchlosťou zabíjať dav na zastávke politici neprídu, pretože taký recept neexistuje. A tak sa rozsypalo vrece s atrapami riešenia.