Hoci sa očakávalo skôr retro covidu, do jesenného súbehu kríz vchádza ako nový prírastok kríza migračná.
Desaťtisíce Sýrčanov fluktuujúcich medzi Tureckom a Nemeckom sú veľkým víťazstvom Orbána. V čoraz „vodotesnejšej“ izolácii vyplývajúcej z maďarskej pozície k vojne na Ukrajine zostala migrácia jedinou témou, v ktorej Orbán nejazdí v protismere, ale naopak, bol a stále je akože lídrom.
Hrozba migrácie je takto jeho – azda poslednou – príležitosťou na oživenie ťažko poškodených vzťahov.
Obvlášť pred summitom, kde sa má hlasovať o právnom štáte, by si to mali všimnúť všetci nemaďarskí účastníci mítingov, ktoré migráciu „riešili“ naraz v Pešti, Bratislave i Prahe.
Riešili, ako riešili. Premiéri (bez Hegera), ministri vnútra i zahraničných vecí dopadli ako vždy: problém opísali a na nič neprišli.
Aj z dôvodu, že nemožno vylúčiť, že Erdogan organizuje inváziu na objednávku priateľa Orbána, na rane je najskôr Turecko.
