Polícia a pokuratúra robia z trestu pre opitého šoféra nevkusnú šou
"Nestačí nám informácia, že opitý vodič zrazil päť ľudí? Načo všetky tie detaily?" pýtala sa v našom tohtotýždňovom rozhovore Andrea Kutlíková, ktorá sama niečím podobným, ako je nehoda na Zochovej, prešla.
Jej sestra a švagor boli v aute s malým synom, keď do nich čelne narazil zdrogovaný vodič. Aj vtedy médiá písali o detailoch, riešili, kto sa postará o ich dieťa a až úchylne opisovali detaily nehody.
Pípla mi tento týždeň aj esemeska od psychológa Marka Madra z IPčka. "Témou musí byť vo verejnej diskusii alkohol za volantom a stratégie zvládania duševnej bolesti. Zasa sa odkláňa diskusia k bulváru a mega to ubližuje," písal Marek.
Zatiaľ celá krajina senzačne naháňa šoféra, ktorý vytriezvel a sám sa zobudil do dôsledkov svojho správania. A ľudia vo večerných správach v ankete na kameru vykrikujú, že ho treba zavesiť do stredu námestia, nech s ním urobia, čo treba. "Zlynčovať!" vysvetľuje pán redaktorovi.
Aj polícia sa rovno pridala, ruka v ruke s prokuratúrou. Prokurátor Remeta síce niekoľko mesiacov nedvihol telefón, ale zrazu tu máme rovno tlačovku priamo z jeho kancelárie. Spravili manévre, uzavreli celú ulicu pri Justičáku, pozvali všetky kamery a posielajú tlačové správy s názvom JAZDA SMRTI.
Všetci to idú online, zatiaľ čo šofér Dědeček ide cestu hanby. "Takéto manévre si nepamätám ani pri Kočnerovi," píše na instagrame redaktor Markízy Adel Ghanam. Ani ja. Toto je hystéria. A polícia a prokuratúra by jej prepadať nemali.
Nórsku sme nerozumeli
Pamätám si, ako nikto nerozumel Nórsku. Keď Anders Breivik zastrelil 77 ľudí, pristupovali k tomu racionálne. Odmietli zmeniť tresty, neprepadli hystérii a dokonca riešili dodržovanie jeho ľudských práv vo väznici. Bombastické články o tom, v akom luxuse si žije vo väzení Breivik, sa striedali postupne vo všetkých slovenských médiách.
My by sme boli najradšej, keby väzni zhnili v plesnivej base so švábmi a najlepšie na doživotie. Čo tam po ústave alebo trestnom kódexe. A vôbec, čo tam po spoločenskej dohode, že väzenie má byť trest a človek sa má v ňom napraviť a zaradiť späť do spoločnosti.
Nórsko urobilo opatrenia, aj sa zamyslelo, čo zmeniť. O prípade Andersa Breivika inak vznikla aj fantastická kniha - o tom, ako dospel do bodu, že sa rozhodol pre masovú streľbu. Kde mohla spoločnosť preňho urobiť viac a z čoho sa poučiť. Nikto v krajine neprijímal hysterické opatrenia ani nepísal emotívne politické statusy. Žialili a potom si urobili odpočet. A na základe neho sa racionálne rozhodli.
U nás sa zatiaľ každý predbieha vo veľkolepejšom geste. A kým pri politikoch sa to dá pred komunálnymi voľbami aspoň chápať, polícia a prokuratúra by mala byť voči hystérii a kampaniam odolná. Namiesto toho si policajti na svoj facebook zavesili okázalé videjko z eskorty vodiča a dokonca ho streamovali naživo. Vyrastrovať tvár? Na čo. Nebujačiť národ? Poďme z toho vytrieskať, čo to dá.
Ak aj vy teraz nahnevaní myslíte na to, že zabil päť ľudí a je vám to jedno, rozumiem vám. Ale hovoria z vás emócie a trestné právo by sa nimi riadiť nemalo. Aj my by sme mali vedieť rozlišovať žiaľ, smútok, hnev a pomstu. Spoločensky sme sa dohodli na trestoch aj na spôsobe, akým trestať. Ak sa chceme vrátiť k vešaniu, ukameňovaniu a kandelábrom, tak si to povedzme rovno a úprimne.
Budú ľudia podporovať aj obmedzovanie alkoholu?
Pripájam sa k Andrei. Prečo máme takú chuť pozerať sa na krv, prikryté mŕtvoly a nešťastie? Prečo potrebujeme poznať posledné detaily jazdy smrti? Kde sa berie toto baženie ľudí po krvi a klebetách? Nestačí vám vedieť, čo hrozné sa stalo? Treba k tomu rozhádzané tenisky obetí?
Budú všetci títo ľudia rovnako spravodlivo odhodlaní, aj keď by táto vláda zakázala predaj alkoholu v potravinách? Rovnako by sa bili všetci za to, aby sme zvýšili ceny za alkohol? Aby sa zrušila reklama? Súhlasili by s častejšími hliadkami policajtov a tým aj častejšími pokutami? Boli by Slováci prví poslušní, keby sa vytvorili len licencované predajne a alkohol by sa predával dajme tomu až od 14.00? Neviem sa dočkať, ako budú všetci títo ľudia prví vyžadovať od politikov jasné riešenia, ktoré zachránia životy.
Video týždňa: Andrea Kutlíková a jej vlastná tragédia
O tom, čo skutočne budú potrebovať rodiny pozostalých, hovorí Andrea Kutlíková v našom tohtotýždňovom rozhovore. Hovorí to z vlastnej skúsenosti - budú potrebovať peniaze na advokáta, trpezlivosť a stretnú sa s necitlivými úradmi. A to všetko bude navyše trvať naozaj dlho.
Andrea Kutlíková hovorí o svojej vlastnej tragédii citlivo, láskavo, no vecne. Hovorí aj o tom, že ju nezaslepovala nenávisť voči šoférovi, ktorý zabil jej sestru a švagra. Máme sa od nej všetci čo učiť.
Podcast týždňa: Ako odpustiť
V roku 2006 sa v USA stala jedna z hrozných masových strelieb. Tridsaťdvaročný otec troch detí prišiel do školy, z triedy poslal všetkých chlapcov preč, takže tam zostali len dievčatá od 6 do 13 rokov. Všetky boli Amišky. Zviazal ich a zastrelil. A potom zastrelil aj seba.
Rodiny dievčat prežívali obrovskú bolesť, no napriek tomu strelcovi aj jeho rodine odpustili. Dokonca prišli aj na jeho pohreb a postavili sa vlastným telom pred kamery tak, aby jeho rodina mala na pohrebe súkromie. Pre mnohých ľudí to bolo nepochopiteľné, lebo tá bolesť musí byť neznesiteľná.
Podcast Today Explained hovorí o odpustení. Odpustení, ktoré neznamená, že človek nemá pykať za to, čo urobil. Neznamená to vymazať trest a nechať činy bez následkov. Ako odpustiť je podcast týždňa. Počúvať ho treba s otvoreným srdcom.
Ja som často prvá hádzala kameňmi, až kým som sama neurobila v živote niektoré chyby, za ktoré som sa ospravedlnila a naozaj úprimne to ľutovala. Odpustenie je jedna z najdôležitejších vecí na to, aby sa spoločnosť posúvala ďalej. Sama sa to učím a tento podcast mi v tom veľmi pomohol.
A mám pre vás aj slovenský podcast. Verím, že začneme viac diskutovať o alkohole aj o primeraných trestoch a duševnom zdraví. O psychológoch, psychiatroch, ich nedostupnosti aj šialených sumách, ktoré človek musí zaplatiť za terapiu. O čakačkách na intervencie, liečenie.
Aj po nehode na Zochovej mnohí ľudia v hneve vykrikujú, no fakty ich nezaujímajú. Ak sa chceme pohnúť ďalej, musíme lepšie porozumieť, čo alkoholizmus je. Že je to choroba, a nie, nedá sa len tak ovplyvniť, či človek prestane, ak má vážny problém s pitím.
Časť problému sme my všetci, pretože o závislostiach vieme veľmi málo, a preto nežiadame od politikov správne riešenia. Barbora Mareková sa o pití rozprávala aj vo výbornom podcaste Ľudskosť. Dajte si.
Island dostal alkohol pod kontrolu
A keď už sme pri pití a alkohole a otázke čo s tým, odpoveď sa dá nájsť aj v staršom článku The Atlantic o Islande. Krajine sa podarilo dostať na prvú priečku tínedžerov, ktorí neberú drogy a nepijú. Percento 15- a 16-ročných mladých, ktorí boli predošlý mesiac aspoň raz opití, sa znížilo zo 42 percent v roku 1998 na 5 percent v roku 2016. Percento tých, čo užili marihuanu, sa znížilo zo 17 na 7 percent. A podiel tých, čo denne fajčili v rovnakej vekovej skupine, klesol z 23 percent na 3. Ako?
Komplexný dlhodobý prístup štátu mal dva zásadné faktory - radikálny prístup a vedecké fakty. Model z Islandu by mohol pomôcť psychickému aj fyzickému stavu miliónov detí na celom svete. Prijali aj také prísne zákony ako zákaz vychádzania pre deti od 13 do 16 rokov po desiatej večer počas zimy a do polnoci v lete. A platí dodnes. Ruka v ruke s tým zásadne zvýšili financovanie športových, hudobných, umeleckých tanečných a iných klubov, aby deťom dali alternatívu, kde tráviť čas.
Viete, aké sú čísla na Slovensku? Skúsenosť s alkoholom má každé DESIATE 11-ročné dieťa. U 15-ročných detí má skúsenosť s alkoholom až 60 percent. Najčastejšie sa k alkoholu dostanú v partii s kamarátmi, ale aj doma. Napríklad aj počas osláv Vianoc či príchodu nového roka. Príbeh Islandu by mohol byť aj príbeh Slovenska, treba si ho prečítať. Nevymýšľame koleso, chce to len politické líderstvo.
Hudobná bodka
Normálny. Ty nie si normálny. Ako často to počujete? Ale čo je to normálny? Aká je vlastne norma? Ani ja som nikdy nebola tak celkom normálna. Spevák Miguel to mal ešte o niečo ťažšie, nie je ani černoch, ani hispánec, ale vlastne oboje. A nahral skvelý song What's normal anyway. Buď sám sebou, spieva Miguel a aj ja si to často musím sama opakovať. Buďte sami sebou, don't let them change you. Be who you are.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste dvadsiate štvrté vydanie môjho newslettera ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach. Dočítania opäť o týždeň.
