Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Komunálne voľby sú časom kuriozít: žoviálnych piesní, gulášov a predvolebných skečov, ktorými sa zúfalí ašpiranti na miesta v samosprávach pokúšajú nadviazať aspoň nejaké puto s voličmi, z ktorých polovica o nich absolútne nestojí. Pre sociológiu však tieto kampane predstavujú zaujímavý depozitár symbolov a fantázií, ktoré hýbu spoločnosťou.
Príkladom takej fantázie je detektor lži, ktorý si našiel cestu do kampane kandidáta na bratislavského primátora Rudolfa Kusého. V Kusého volebnom šote je polygraf použitý hravo a ironicky, nie je to však tak dávno, čo sa objavoval v médiách aj v iných súvislostiach.
Len tento rok ho napríklad kúpil Igor Matovič pre OĽaNO, aby testoval nádeje svojej kandidátky. Jednu si takto už pred dekádou rozvrátil: pre žiadosť o polygrafický test ho v roku 2012 opustilo OKS a KDS.
Matovič nie je jediný popularizátor polygrafu: skloňoval sa pri konflikte Romany Tabák a Jany Bittó Cigánikovej, kasal sa ním Kollár, absolvoval ho Kaliňák a Sulík naň svojho času posielal Fica.
Odkiaľ pramení popularita polygrafu vo verejnom priestore? Isto nie z funkčnosti – polygraf je vo vedeckej komunite kontroverzný a štúdie ukazujú, že deteguje prinajlepšom fyziologické procesy spojené s luhaním, nie luhanie samotné. Za jeho významom je niečo iné.
