Bola to divná situácia. Stála som v kabínke dámskej toalety, chystala som sa spláchnuť a vyjsť, keď sa za dverami ozvali kroky a potom hlasný neudržateľný vzlykot.
Pár sekúnd som čakala. Plač neprestával. Vyšla som von, umyla som si ruky a opatrne pozrela bokom. Pri druhom umývadle stála pekne oblečená štíhla staršia pani a snažila sa ovládnuť. Nemala kabát a tašku ako ja. Takže asi zamestnankyňa tejto inštitúcie, pomyslela som si. Na chvíľu som zaváhala, pretože žena nevyzerala, že by sa jej chcelo so mnou komunikovať. No nedokázala som len tak odísť.
„Stalo sa vám niečo? Môžem vám pomôcť?“ spýtala som sa.
„Poslali ma domov... len tak... po tridsiatich rokoch... ani len ten krémeš, ani krémeš... ani ten mi nedali,“ povedala tá pani a rozplakala sa ešte viac.
Nemala pri sebe nič, tak som jej dala svoje vreckovky, opreli sme sa o radiátor a ja som sa dozvedela, čo ju rozplakalo.
Práve ste prekročili povolený počet zariadení
Váše aktívne predplatné umožňuje prístup k zamknutému obsahu iba obmedzenému počtu prehliadačov.
Aby ste mohli pokračovať v čítaní článku na tomto zariadení/prehliadači, upravte si, prosím, zoznam zaregistrovaných zariadení v nastaveniach vášho profilu.
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom G9AUT na číslo 8787.
Pošlite SMS s textom H9AUT na číslo 8787.
