Poznám ľudí z LGBTI komunity, ktorí stále musia vyhýbavo odpovedať na otázky, či majú frajerky a kedy budú mať konečne deti. Žijú medzi nami ako na nepriateľskom území, kde musia taktizovať, aby neboli odhalení.
Lebo odhalenie by mnohí z ich okolia neuniesli.
Často prijímajú polovičatosť z lásky k rodičom na dedine alebo v malých mestách. Nevedia si predstaviť, že tí, čo ich vychovali a milujú ich (alebo svoju predstavu o nich), by museli čeliť otázkam.
A hlavne obmedzenej ľútosti: ach, chudáci, aké nešťastie ich postretlo, a popritom sú to takí dobrí ľudia.
Áno, často sú to dobrí ľudia. Ale takto sa už nedajú opísať verejní činitelia a politici, ktorí z ich obáv a omylov profitujú.
