Keď pred piatimi rokmi zomrel Peter Vajda, snažili sme sa čitateľom vyrozprávať príbeh spoluzakladateľa denníka SME, človeka s citom pre umenie, ktorý mal rád noviny. Našli sme len zopár fotografií, väčšinu zo súkromných archívov jeho najbližších priateľov.
Napriek tomu, že spoluvlastnil jedno z najväčších médií, nevystatoval sa tým na verejných akciách a nenosil noviny na rokovania ako atómový kufrík. Nerozdával rozhovory a netlačil sa do popredia.
Jeho meno poznal každý reportér, redaktor či grafik denníka SME, ale len niektorí mali spomienky na osobné stretnutie s ním. Nechodil do redakcie, nevyvolával redaktorom, ani šéfredaktorke.
Napriek tomu, že sa rád rozprával o spoločnosti a politike a nie vždy s obsahom novín súhlasil. Rád vysvetľoval svoje vnímanie sveta s pokojom chápajúceho človeka, ktorý sa nepotrebuje za každú cenu presadiť.
V redakcii bol prítomný cez svoju absenciu, čo je vo vzťahu novinár a vlastník média vzácna - a s príchodom dravých finančníkov do médií takmer vymierajúca kvalita.
Autenticky chápal, že ak sa moc a vplyv nespájajú s noblesou, s pozitívnymi víziami pre spoločnosť a hlavne s úctou k slobode, môžu byť deštruktívne aj v rukách zdatných a talentovaných ľudí.
Žiaľ, už tu nemohol byť v čase, keď vlani z vydavateľstva odišla Penta, ktorá sa do Petit Pressu nabúrala roku 2014 bez pozvania. Ale práve Peter Vajda vo výraznej miere prispel k tomu, aby vydavateľstvo prítomnosť Penty zvládlo bez straty nezávislosti a sebaúcty svojich novinárov.
Napriek tomu, že Peter Vajda pred piatimi rokmi odišiel, stále je v tomto vydavateľstve prítomný. Aj bez slávnostných prejavov a fotografií.
