Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Po vinobraní nasleduje každoročne v polovici októbra „rozpočtobranie“. Konečné schvaľovanie rozpočtu verejnej správy sa síce udeje o niekoľko týždňov v parlamente, ale tam už zväčša dochádza len ku kozmetickým zmenám, takže kľúčové by malo byť to, na čom sa dohodne vláda.
Tohtoročný rozpočet je špecifický vo viacerých ohľadoch. Vláda ho nazvala „rozpočet pomoci ľuďom“, hodil by sa však aj „neistý rozpočet v časoch neistoty“.

Miera neistoty je síce daná najmä objektívnymi faktormi (energetická kríza, ťažké hľadanie dohody o spoločných európskych protikrízových opatreniach, menšinová vláda), ale istotne nepridávajú ani tie subjektívne, väčšinou z dielne samotného ministra financií („atómovky“, prorodinné balíčky, šachovanie s rezervami a provizóriom, sabotovanie výdavkových limitov).
Za najväčší problém však považujem niečo iné. Aj debata o rozpočte totiž v plnej nahote odkrýva asi najväčší problém slovenskej politiky, a špeciálne ekonomickej politiky, ktorým je bezbrehý populizmus a absencia potrebných reforiem.
Populizmus ekonomického pádu
Koaličné strany sa predháňajú, doslova pretekajú v tom, kto rozdá ľuďom z verejných zdrojov viac, pričom opozícia ich podrobuje zdrvujúcej kritike, že dávajú málo, mali by rozdať omnoho viac. A ak sa opozícia dostane k moci, zaväzuje sa rozdávať omnoho viac.