Autorka je redaktorka českého Deníka N
Nemám na to názor. Nedokážem si ho urobiť a vlastne ma to dosť trápi. Otvoriť brány státisícom Rusov, ktorí utekajú pred mobilizáciou, alebo ich nepriedušne uzavrieť a dúfať, že ich strach a zloba vyústi do explózie.
Lenže ešte nikdy sa to v Rusku nestalo v takej miere, aká by bola potrebná na zastavenie Putinovej vojny proti Ukrajine. Všetky predošlé revolúcie (až na niekoľko miestnych vzbúr) boli záležitosťou dvoch veľkých miest – Moskvy a Petrohradu, tajných služieb a politikov šikovne manipulujúcich masami.
V dnešnom Rusku žije približne 140 miliónov obyvateľov. V Sovietskom zväze to bolo ešte o sto miliónov viac. Napriek tomu najväčšie zhromaždenie proti zločinnému režimu tvorilo asi milión najodvážnejších.
Aj keby sa naozaj 4. októbra 1990 bolo zišlo v centre ruskej metropoly milión ľudí (oficiálne zdroje udávajú len dvestotisíc), je to chabý prejav občianskej angažovanosti či hnevu.
Najvýznamnejšie na tejto demonštrácii bolo, že ľudia požadovali slobodu. Nie dosť jedla, nie chladničku pre každú rodinu. Ale slobodu. Respektíve zrušenie ústavného článku o hlavnej úlohe komunistickej strany ZSSR.
A tlak priniesol výsledok. Nasledujúci deň vodca krajiny Michail Gorbačov 6. článok sovietskej ústavy zrušil.
Len na porovnanie – v Litve s necelými troma miliónmi obyvateľov protestovalo 20. januára 1991 proti sovietskej moci a za samostatnosť osemstotisíc ľudí. Do ulíc vyšla takmer tretina národa. Ak by sme chceli merať rovnako, muselo by dnes v Rusku verejne vyjadriť názor asi štyridsať miliónov ľudí.
Alexej, ktorý nechcel byť mŕtvolou
Lenže od roku 1992 sa v žiadnom z ruských miest už nikdy nezišlo viac ako stotisíc ľudí. Naposledy v Moskve pred jedenástimi rokmi. Vtedy chceli Moskovčania čestné voľby. Taká malichernosť.
Teraz ide predsa o oveľa viac. Čo iné by Rusov malo zdvihnúť z gauča, ak nie imperiálna vojna?
