Autor je teológ a spisovateľ
Do čoraz choromyseľnejšieho katalógu slovenských spoločenských deviácií pribudla udalosť, ktorá by za žiadnych okolností nemala ostať zabudnutá.
Otec útočníka, ktorému polícia prisudzuje prvú teroristickú vraždu v dejinách moderného Slovenska, sedel v štúdiu u odsúdeného agronacistu a spoločne sa bavili o tom, že obeťou útoku na Zámockej nie sú dve ľudské bytosti, ale syn, ktorý po sebe zanechal dve obete a delirický manifest.
Slovensko nemá s terorizmom, našťastie, veľké skúsenosti, no žijeme v otvorenom a spojeneckom prostredí aj s krajinami, ktoré, žiaľ, prišli o desiatky a stovky občanov rukami džihádistov alebo pravicových a náboženských fundamentalistov.
A nemusíme byť seriálovými zamestnancami FBI, aby sme vedeli, že vždy, keď sa taký čin stal, vo vyšetrovacej väzbe sa ocitla celá širšia rodina útočníka, aby nerobila práve aj to, čo sa udialo v pofidérnom štúdiu dedinského nazirozhlasu.
Otcova reakcia a rozhodnutie prihlásiť sa k synovmu činu a k jeho manifestu návštevou u neonacistu však nie je len nejakým spontánnym gestom, výsledkom zúfalstva a pocitu, že vás nikto nechce vypočuť, ale riadenou, zvrhlou a sadistickou operáciou teroristického pravicového radikalizmu.
Nástup hnedej bezcitnosti
Slovenská spoločnosť pod vplyvom politikov, ale aj duchovno spasiteľských monopolov stratila citlivosť takmer ku všetkému, čo je jej podstatou. Prvé náznaky zúrivého egoizmu sme pozorovali počas pandémie, no už dávnejšie sa v prostredí subkultúr objavovali texty a výzvy na prikročenie k činu.
