Smrť dvoch LGBTI+ mladých ľudí bola príšerne zbytočná už vo chvíli, keď ju terorista plánoval. Predsa však mohla priniesť čo i len záblesk pochopenia, že aj v zaostalejších dierach Európy – nehanbime sa priznať si to – sa treba konečne začať venovať zrovnoprávneniu obyvateľstva na mieste na to určenom, teda v zákonodarnom zbore.
Len čo homofóbov v parlamente prešiel prvý šok (tých, ktorí vôbec nejaký pocítili) a len čo sa vyrovnali s nepríjemnými pocitmi v súvislosti s vlastnými výrokmi na adresu LGBTI+ (platí rovnaká poznámka), vrátili sa do starých koľajníc.
Ani nepredstierajú, že vzali na vedomie, čo majú v náplni práce. Ani sa netvária, že počúvajú, aké naliehanie raný slovenský terorizmus vytiahol na svetlo sveta.
Keď minister rozhadzovania financií vyhlási, že sa malo menej tlačiť na pílu cez médiá a diskusia sa mala viesť „kultivovanejším spôsobom“, musí každý poslucháč ležať pod stolom a hútať, či sa dá umrieť aj na záchvat smiechu.
