ia myslia, že disponujú širokou škálou chemických, biologických, ale aj nukleárnych zbraní a je rovnako pravdepodobné, že sú sponzormi medzinárodného terorizmu. Irak, Irán a komunistickú severnú Kóreu pomenoval Bush ako „os diabla“, čím vojenský podnik dostal úplne nový obsah. Bush vraví o „rozhodujúcej dekáde v histórii slobody“, čím jasne kreslí základné obrysy najbližšej budúcnosti. Amerika a svet majú byť teda bezpečné až potom, keď sa s terorizmom a štátmi, akými sú Irak, Irán a severná Kórea, urobí poriadok. Bush žiada v novom rozpočte zvýšenie výdavkov na zbrojenie, čím sa konečná suma približuje až k hranici štyristo miliárd dolárov ročne, čo nemá v posledných 20 rokoch obdobu. Bushovo posolstvo je teda viac než jasné: zápas s terorizmom sa rozširuje o tri pomenované štáty. V poradí 43. americký prezident sa svetu predstavil v úlohe akéhosi univerzálneho vojaka, ktorý je pripravený rozdať si to so zlom.
Vynára sa však zopár otázok. Prejav iba určil smer, no nezazneli v ňom metódy. Na to má Bush mohutnú armádu stratégov. Dá sa však usudzovať, že postup bude v niečom pripomínať zápas s terorizmom, ale v mnohom sa bude od neho odlišovať. Zaútočiť na vojenské základne al-Káidy si vyžiadalo krátku prípravu. Američania spolu s Britmi a celou protiteroristickou koalíciou sa mohli spoľahnúť aj na vnútornú opozíciu v Afganistane. Ibaže pomery v Iraku, Iráne a najmä v severnej Kórei sú odlišné. Bagdadský diktátor krvavo potlačil nielen politickú, ale aj prípadnú vojenskú opozíciu. V Iráne je situácia odlišná: opozícia proti islamskému režimu v podstate neexistuje, ale jestvujú rozdiely medzi tvrdým a umierneným krídlom systému. Kým duchovný vodca, ajatolláh Chameneí sám označuje Ameriku za krajinu diabla, prezident Muhammad Chattámí sa snaží dodať režimu prijateľnejšiu tvár, aj keď si sotva želá, aby jeho krajina prerušila najmä nukleárny program. Postup voči Teheránu komplikuje fakt, že s režimom udržuje vojenskú spoluprácu nielen Rusko, ale aj severná Kórea a Čína. Rusko a Čína sa po 11. septembri pridali na stranu Ameriky, lenže nie je celkom isté, do akej miery tým sledovali najmä odhodlanie porátať sa s vlastnými teroristami islamského razenia. Ak by sa Bush pustil proti Iraku, tak by sa tento problém mohol vyriešiť koordinovaným úsilím politických a vojenských krokov. Odstrániť iránsky režim by však bolo oveľa ťažšie a zosadiť Kim Džong-ila, povestného stalinistu, by zrejme bolo najtvrdším orieškom. Už jeho otec Kim Ir-sen sa porátal nieže s opozíciou, ale s akýmkoľvek prejavom čo len najmenšieho nesúhlasu. Idea čučche – spoliehanie sa na vlastné sily – má stále tvrdý koreň, napriek hladu miliónov ľudí. Odporcovia skončili ešte po kórejskej vojne v Diamantových horách v tamojších koncentrákoch. Lenže Kim má podľa všetkého nielen rakety Nadong so stredným doletom, ale aj rakety trojstupňové, teda balistické, Tapodong 1 a napriek moratóriu ako výsledku predbežných rokovaní ešte s Clintonovou administratívou by mal Pchjong-jang už na budúci rok vyskúšať novú, mocnejšiu verziu Tapodong 2, ktorá by mohla pokojne zasiahnuť západné pobrežie USA. Bush aj preto vo vlastnom vojenskom projekte presadzuje zriadenie efektívnej protiraketovej obrany, čím pred časom vyvolal veľkú nevôľu nielen v Moskve, ale aj v mnohých krajinách západnej Európy. Podobne je to aj teraz, pretože Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia majú hospodárske záujmy v Iráne, no Bushov koncept sa tomu vyslovene prieči. Veľmi hlasito sa tiež ozýva európska ľavica, ktorej predstavitelia majú pocit, že Bush pomery preháňa a že tragédia z minuloročného septembra mu nedala voľnú ruku na takýto postup. Akoby sa zabúdalo na jednu zásadnú vec: Amerika je vo vojne a chce, aby sa pomery zmenili. Bushov prejav nebol prejavom republikánskeho konzervativizmu, ale výrazom súčasných postojov a filozofie rapídnej väčšiny amerického obyvateľstva.
