Autorka je režisérka
Pri vychádzaní z bočnej uličky na rušnú dvojprúdovku sa žena síce pozrela, aby dala prednosť vozidlám na hlavnej, ale kým sa jej staré auto dalo do pohybu, trvalo to presne o toľko dlhšie, o koľko rýchlejšie šiel po hlavnej džíp s mladým šoférom za volantom.
Po zrážke zostala zakliesnená v pokrčenom aute a trvalo bolestne dlho, kým prišli hasiči, aby ju z vraku vystrihli. Sedela znehybnená medzi rozbitým sklom a triasla sa od bolesti a stresu.
Z davu prizerajúcich sa amatérskych záchrancov, zvedavcov a lovcov senzácií sa zrazu vynoril mladý muž a chytil ženu v havarovanom aute za ruku. „Pomoc je na ceste, bude to v poriadku, pomôžu vám,“ povedal. Žena len prikývla, po lícach jej tiekli slzy, ale ruku mu pevne držala.
„Dnes sú zvláštne oblaky na oblohe, všimli ste si?“ povedal ten mladík. „Také krásne odtiene ružovej som asi ešte nikdy nevidel.“
Žena pozrela na oblohu. A naozaj. Bola to nádhera.
Celé dlhé predlhé minúty sa rozprávali o oblakoch, obľúbených kvetoch, jedlách, filmoch a iných veciach, ktoré nám robia dobre nielen vtedy, keď ich máme na dosah, ale aj vtedy, keď na ne myslíme. Mládenec držal ženu vo veku svojej mamy za ruku a podarilo sa mu poskytnúť jej pokoj a vľúdnu nádej.
Mal nakoniec vo všetkom pravdu. Pomoc prišla a všetko dobre dopadlo. Keď táto žena hovorí o osudnej nehode, mrzí ju len to, že ani nevie, ako sa ten mladík volal. Pamätá si len, ako spomenul, že študuje farmáciu. Je to už pár rokov a ona v každej lekárni pozerá na druhú stranu pultu a dúfa, že spozná jeho tvár a bude mu môcť poďakovať.
Kosatky a tigre
V posledných dňoch sa mi zdá, že sme v realite zakliesnení ako v havarovanom aute. Hromadiace sa krízy, tlaky a všadeprítomný strach, že bude ešte horšie. Že nás položia zima, chudoba, vojna, jadrový výbuch a hlavne nenávisť spoluobčanov, ktorí sú celkom iní než my a chcú nám len to najhoršie.
