Autor je historik
„To, o čo sa snažíme,“ vyhlásil na fašistickom zjazde v Neapole 24. októbra 1922 Mussolini, „je prienik do liberálneho štátu, ktorý už splnil svoje úlohy... Buď nám bude vláda odovzdaná, alebo sa jej chopíme pochodom na Rím... Náš program je jednoduchý: chceme moc!“ O pár dní nato moc skutočne uchvátili.
Benito Amilcare Andrea Mussolini, neúspešný socialista, násilník a sukničkár s výnimočnou charizmou, prenikavým pohľadom a silným intelektom, sa narodil v lete 1883. O takmer tridsaťšesť rokov neskôr v marci 1919 založil na Piazza San Sepolcro v Miláne prvé fašistické hnutie na svete. V rozbúrenom povojnovom chaose v krajine s množstvom neriešených problémov, rozdelenou a frustrovanou spoločnosťou a so zlyhávajúcimi inštitúciami tomuto zoskupeniu trvalo len tri roky a získalo moc.
Pred sto rokmi sa vymenovaním Mussoliniho za talianskeho premiéra 31. októbra zavŕšil príbeh zlyhávajúceho štátu, ktorého politici sa snažili udržať pri moci spoluprácou s fašistami.
Nový postliberálny svet
Hnutie, ktoré Mussolini založil v nedeľu 23. marca 1919, nazval Talianske bojové zväzky (Fasci Italiani di Combattimento). Ideologicky členov týchto zväzkov nespájalo veľa, ani sociálny pôvod, i keď väčšina patrila do strednej triedy. Jednu vec však spoločnú mali – buď priamo bojovali vo vojne, alebo k nej mali v nejakom zmysle vyhranený vzťah. A práve zo „zákopokracie“ (trincerocrazia) mala podľa Mussoliniho vzísť elita, ktorá by očistou od nepriateľov obrodila taliansky národ.
Fašisti rýchle vytvorili propagandistický obraz Talianska v úpadku, morálne rozožratého liberalizmom, skorumpovanými politikmi, bankármi a elitami, na okraji priepasti, do ktorej sa čochvíľa malo zrútiť. Podľa fašistov muselo toto liberálne Taliansko zmiznúť a uvoľniť miesto Taliansku novému – mladému, vitálnemu, dynamickému, vlasteneckému a silnému, ktoré povstane z popola liberalizmu ako fénix.
Dvoma princípmi nového hnutia mali byť antiboľševizmus a nacionalizmus. Malo byť zárodkom revolučného vedomia národa, prvou fázou v procese napĺňania vízie „zákopokracie“ a nového postliberálneho sveta.
V politickom programe sa pritom oficiálne hnutie prezentovalo ako syntéza pravice a ľavice, ktorá si z každého vyberá to najlepšie. Prvý „program“ publikoval Mussolini 30. marca 1919 na stránkach svojich novín Il Popolo d'Italia.
Bola to zlátanina veľkého množstva akoby náhodne vybraných hesiel, ktoré sa často navzájom vylučovali (a mnohé by sme mohli dokonca považovať za liberálne či socialistické): zrušenie monarchie, znárodnenie priemyslu, špeciálne dane pre tých, ktorí na vojne zbohatli, konfiškácia cirkevného majetku, hlasovacie právo pre ženy, zrušenie senátu, osemhodinový pracovný čas, fixná minimálna mzda alebo veľmi vágne formulovaná požiadavka na participáciu robotníkov na riadení priemyslu.
O program však vôbec nešlo. Mussolini svoje požiadavky neprestával neustále revidovať a meniť podľa toho, o čom si v tej chvíli myslel, že mu prinesie najviac politického kapitálu. Veľký úspech to spočiatku nemalo. Vo voľbách v novembri 1919 fašisti totálne pohoreli. Mussolini sa však nevzdával. Vedel, že ak sa bude situácia v Taliansku zhoršovať, jeho čas príde.
Od rétoriky k násiliu
Odhliadnuc od ideológie a programu, pre vznik fašizmu a jeho prvé roky bolo charakteristické predovšetkým ohromné násilie. Bolo to práve násilie, ktoré udržalo Mussoliniho politicky nažive po takmer fatálnom neúspechu vo voľbách. Hnutie si čoskoro vytvorilo vlastné polovojenské akčné jednotky (squadre d'azione), známe ako squadristi. Ich cieľ bol jednoduchý: násilná likvidácia všetkých, ktorých považovali za nepriateľov. Aby sa odlíšili od svojich politických súperov (najmä pri pouličnom boji), začali nosiť čierne košele. Z toho vznikli čierne uniformy a pomenovanie čiernokošeliari.
Čím horšie na tom bolo Taliansko, tým väčšmi sa darilo fašistom a ich násilným hordám. Obdobie polovice roku 1920 bolo z hľadiska sociálnych nepokojov a štrajkov v celej krajine extrémne kritickým. Továrne obsadzovali robotníci, na uliciach sa demonštrovalo, zaznamenané sú aj vzbury vo vojenských posádkach. Dovtedy malé a bezvýznamné fašistické hnutie a najmä jeho squadristi sa začali dostávať do povedomia širokej spoločnosti ako najefektívnejší bojovníci ultranacionalizmu a antiboľševizmu.
