Západné demokracie sa totiž právom obávali etnických konfliktov, ktoré vo východnej Európe vypukli po páde komunizmu a rozhodli sa dať zaobchádzanie s národnostnými menšinami pod medzinárodnú kontrolu. Za týmto účelom sa vytvoril celoeurópsky monitoring nedostatočného plnenia či porušovania menšinových práv na základe európskych štandardov. Ich súbor sa v podobe tzv. mäkkých noriem (odporúčaní) vymedzil v rámci misie prvého vysokého komisára pre národnostné menšiny Van der Stoela. Tvrdú (záväznú) normu predstavuje Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín (1995) z dielne Rady Európy.
Pre novoprijaté krajiny - vrátane Slovenska - platí tento záväzok, pravdaže, aj naďalej. Jeho kritici zvyknú šomrať, že EÚ zamerala požiadavku takto meritórne vymedzených a kontrolovaných menšinových práv len voči novopristupujúcim. Keby sa mala prísne uplatniť aj voči krajinám pôvodnej pätnástky, mnohé z nich by možno kodanským testom vôbec neprešli. Je v tom nepochybne veľký kus pravdy. Západné krajiny sa navzájom líšia internými menšinovými štandardmi, ba i definíciami menšín na vlastnom území (napr. Francúzi nepripúšťajú existenciu menšín na území Francúzska).
Rozdiel je v tom, že keď EÚ prijímala tieto sprísnené kritériá európskych menšinových noriem, krajiny pôvodnej pätnástky už v únii boli. Neznamená to však, že sa na ne tieto požiadavky nevzťahujú v rovnakej miere, ako na novopristupujúcu desiatku. Očakáva sa, že sprísnené normy budú uplatňovať postupne a že im krajiny desiatky pôjdu príkladom.
Menšinové práva sa tradične zvykli fixovať na okruh tzv. kultúrnych práv a takto sú zakotvené aj v európskych štandardoch. Sú to práva duchovnej povahy, ako napr. jazykové práva, právo na menšinové školstvo a médiá, na vlastné symboly, sviatky, na všetko, čo po tejto stránke zabezpečuje národnú identitu danej menšiny. Ich vymedzením a štandardizovaním urobila únia výrazný pokrok, tu sa však zastavila a stratila odvahu (kanadský politológ Will Kymlicka) pokračovať.
Kultúrne práva totiž nevyčerpávajú celú podstatu existenčných nárokov národnostných menšín. Krvavé etnické konflikty našej súčasnosti sa obvykle nevedú prioritne o tieto kultúrne práva, ale o s nimi úzko súvisiace politické práva, ako sú práva územné vrátane územnej autonómie. "Boli to práve nároky týkajúce sa sídlenia v historickej domovine, z ktorých vznikli všetky násilné etnické konflikty v postkomunistickej Európe (napr. v Bosne, Kosove, Macedónsku, Gruzínsku, Čečensku, Náhornom Karabachu). Nároky na domovinu tvoria takisto podstatu najnásilnejších etnických konfliktov Západu (napr. Baskicko, Cyprus, Korzika, Severné Írsko). Vo všetkých týchto prípadoch si menšiny nárokujú právo vládnuť sami sebe na území, ktoré považujú za svoju historickú domovinu." (Kymlicka)
