Autor je historik
Československé médiá sledovali nástup talianskeho fašizmu aj pochod na Rím veľmi pozorne.
Na Mussoliniho ovládnutie moci reagovala rýchle aj československá krajná pravica. Už šesť dní po násilnom prevzatí moci fašistami vzniklo hnutie Českoslovenští fašisté a o čosi neskôr aj slovenská Strana národných fascistov.
Československý vyslanec v Ríme Vlastimil Kýbal informoval vládu o náraste sily fašistov aj o samotnom pochode na Rím pomerne podrobne. Občasne sa pridával aj generálny konzul z Terstu Eduard Machatý. Všímali si násilný charakter hnutia, ale i slabosť a nerozhodnosť vlády. Vyslanec Kýbal konštatoval, že „veřejné mínění, vláda a i některé politické kruhy, jsouce zmateni umírněnosti řeči Mussoliniovy, nepřikládali velkého významu vyhružce a nepodnikli naprosto ničeho pro vlastní obranu“.
Keď sa Mussolini stal 31. októbra 1922 najmladším premiérom v dejinách Talianska, v parlamente mal stále len 35 členov z 535. Relatívnu slabosť svojej pozície si uvedomoval, a tak sa snažil spočiatku budiť umiernený dojem. To si všimol aj československý vyslanec. V správe písal, že „přes násilné nastolení nové vlády italské jest posuzovati její vnitřní i zahraniční politiku s klidem a s reservou“ a dokonca sa zamýšľal nad tým, že nová vláda možno prinesie Taliansku „jisté ozdravění uvnitř i na venek“.
Revolúcia fašistov
S vyslancovým optimizmom nesúhlasili všetci. Napríklad „agrárnici“ (Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu), jedna z najvýznamnejších československých strán, ktorá bola súčasťou všetkých koaličných vlád a v ktorej pôsobil aj prvý slovenský premiér Milan Hodža, pozerala na nástup fašizmu s obavami. Noviny agrárnej strany Slovenský denník písali o fašistoch „pred bránami Ríma“ a s obavami konštatovali, že „kde víťazia fašisti, sosadzujú štátne úrady a ujímajú sa vlády sami“.
Hneď 31. októbra písali o „revolúcii fašistov“ a neskôr priniesli viaceré analýzy fašistickej politiky. Najviac sa však sústredili na násilie.
