Coming out v uplynulých týždňoch razantne vstúpil do jazykových prejavov a kadekoho znepokojil. Okrem tých, pre ktorých je novinkou, a tých, ktorí o fenoméne nikdy nechceli nič vedieť (a tak najmúdrejšie, čo vymysleli, bolo „priznať“ väčšinovú orientáciu), slovné spojenie vzbudilo aj starosti o holubičí jazyk.
Čo sa nám to prihodilo?
Úplne bežná vec – silnou témou rozhovorov aj monológov sa pomerne náhle stala mimojazyková skutočnosť, ktorá prikvitla aj s anglickým názvom, lebo skutočnosť bola v angličtine pomenovaná skôr, ako sa vydala na cestu.
Keďže nejde napríklad o novú technologickú vychytávku (aké sa typicky náhlili do slovenčiny bez čakania), ale spoločenskú záležitosť, možno sa súčasne pýtať, či to neboli samotní používatelia slovenčiny, ktorí neumožnili vznik slovenského ekvivalentu.
Zrejme totiž niet sporu o tom, že väčšinovo sme sa až doteraz tvárili, že LGBTI+ osoby neexistujú, a teda ani ich coming outy a ďalšie výstrelky nemali mimo psychologických a iných odborných jazykových prejavov miesto.
Coming out je však tu. Ako prvá možnosť sa núka, že ho necháme žiť vlastným životom a budeme ho nanajvýš pozorovať. Ak ho budeme pozorovať správne (bez zasahovania), veľmi rýchlo zistíme, čo sa stane s anglickým výrazom, ktorý si takzvane vypožičal jeden flektívny slovanský jazyk.
Flexia rovná sa ohýbanie a my výraz radostne skloňujeme a vôbec sa nepýtame, či sa to niekomu páči.
