Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Populizmus si často zamieňame s predstavou štedrej ľavicovej politiky, ktorej klasickým príkladom môže byť dotovanie školských obedov v časoch Smeru. Časť spoločnosti ich vnímala ako volebnú korupciu.
Na druhej strane sa hovorí o pravicovom populizme, ktorý predstavuje agresívna národovecká rétorika strán ako Kotlebova ĽSNS.
Hoci sociálni demokrati aj národovci nepochybne môžu byť populisti, ani jedna z týchto strán definíciu populizmu nevyčerpáva.
Populizmus je, s ohľadom na odbornú literatúru, skôr rétorikou, ktorá politicky kapitalizuje na predstave spoločnosti ako morálne nevinného ľudu a jeho antagonistov, skorumpovaných elít.
Populisti, samozrejme, vystupujú ako hovorcovia ľudu. Ponúkajú pritom jednoduché a najmä okamžité riešenia, ktoré stačí zaviesť do praxe a hneď sa dostaneme z krízy.
Nevidený liberalistický populizmus
Takáto definícia umožňuje zachytiť populizmus nielen v ľavicovom či národniarskom variante, prípadne v podobe nevyhranených konštruktov, ktoré ako populizmus poznáme už podľa mena (Obyčajní ľudia...), ale aj v podobe, ktorá komentátorom často uniká.
Tou je laissez-faire populizmus. Predstavuje populistickú radikalizáciu ideí klasického liberalizmu (to je dôležité, zďaleka nie všetci stúpenci štíhleho štátu a nižších daní sú populisti).
