Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Po páde komunizmu zostali v archívoch ŠtB desiatky kilometrov škatúľ, ktoré sa v nových pomeroch zmenili na muničné sklady. Zopár vyvolených, čo vtedy mohli a vedeli, kde a čo hľadať, z nich vyťahovali materiály, ktoré otvárali najväčšie politické kauzy.
Ako keď minister vnútra Mečiar dal v januári 1990 z archívu v Trenčíne ukradnúť zväzky vedené pravdepodobne aj na jeho osobu. Alebo keď v marci 1990 námestník federálneho ministra vnútra Ciklamini spolu s Jaroslavom Svěchotom vytiahli zväzok Jána Budaja z bratislavskej expozitúry.
Politiku ovládol zlý duch minulosti, slovom roka 1990 sa stali „lustrácie“. Overovanie pravdy o minulosti v archívoch malo zabrániť tomu, aby cestu nastupujúcej demokracie neprešľapávali ľudia spojení s represívnym aparátom minulého režimu.
Problémy boli dva. Prvým bola nelegálna skartácia obrovského objemu živých zväzkov, ktorú zosnoval Alojz Lorenc v decembri 1989, aby tak navždy zabránil poznaniu celej pravdy o činnosti a aktivitách ŠtB. „Treba postupovať tak, aby na útvaroch nezostali materiály, ktoré by mali vzhľadom k súčasnému politickému usporiadaniu kompromitujúci charakter,“ znel pokyn.
