Hejslováci nám ukradli identitu aj hrdosť
Vždy som mala akýsi odpor k národovectvu. Pamätám si, ako sa naša rodina hádala v 90. rokoch, kričalo sa, ziapalo sa a každá rodinná oslava sa končila rozdelenou miestnosťou – tí, ktorí volili Mečiara, a tí, ktorí nie. Časť mojej rodiny vždy vyznávala nacionalistické hodnoty.
Bolo to v časoch po rozdelení Československa, keď na Slovensku časť spoločnosti považovala za svoju povinnosť urážať a ponižovať všetko české, čo sa len mihlo okolo. Moja teta sa hrdila, že za stolom, pri ktorom sedíme, večeral aj Andrej Hlinka. Aj nacionalizmus našej rodiny bol vždy niečo exkluzívne, netolerantné.
Mala som šťastie, pretože moji rodičia to vždy vnímali inak. Stáli v tej polovici miestnosti, na ktorú som bola hrdá. Ktorej som rozumela a v ktorej aj ja žijem dnes.
Ukradli nám hrdosť, vezmime si ju späť
Postupne som zistila, že sme si to národovectvo vlastne nechali ukradnúť ľuďmi, ktorí si zamieňajú hrdosť na Slovensko so šovinizmom a vlastným nedocenením. Že je to pre mňa symbol zadubenosti, nepochopenia zmien v spoločnosti a vo svete. Že sme si vlastne za tie roky akúkoľvek identitu nechali ukradnúť ľuďmi, ktorí mávajú vlajkami a bijú sa do hrude len naoko. Že cítia nadradenosť, lebo sú Slováci, ich identita je založená na tom, že nenávidia Maďarov, Čechov, Židov. Neznášajú čokoľvek, čo by ohrozilo ich krehké sebavedomie založené len na tom, kde sa narodili.
Tridsať rokov po rozdelení bilancujeme. Hodnotíme, kritizujeme, chválime. Možno by sme však mohli po toľkých rokoch priniesť aj debatu o tom, kto je skutočný národovec. Kto žije a plní myšlienky Novembra? Kto naozaj miluje túto krajinu? Veľa nad tým v poslednom období premýšľam.
Našou krajinou
Cez týždeň som bola pracovne v Prahe. Večer sa zhodou okolností konal koncert Pary v Lucerne. Na Pare som vyrástla. Rozosmiala som dokonca gitaristu tým, že som si pamätala jeho kapelu Sako, legendárnu skupinu z Gymnázia Jura Hronca.
Na koncerte som stála vzadu a prvýkrát som si uvedomila, že celá sála spievala o krajine. O tom, ako sa vracajú domov, o slobodnej krajine. O miestach, na ktoré nechcú zabudnúť. Že čo ak je to konečne šanca zmieriť sa.
Rovný a vzpriamený, postavím sa za to, čomu verím. Jednohlasne spievali Slováci v Prahe a ja som si hovorila, toto je také novodobé národovectvo. Toto je niečo, čo našej generácii ukradli.
Väčšina mojich priateľov hovorí, že sme Európania. Patrím medzi nich. Naposledy mi to vyčítal poslanec Gyimesi, keď sme po rozhovore debatovali, na čom sa nezhodneme. Vyčítala som mu, že svojimi vyhláseniami aj mňa stavia do pozície, že sa mu musím klásť otázky akoby proti Maďarom. Maďarov mám pritom rada. Že polarizuje a rozdeľuje.
Tí, čo sa rozhodli zostať alebo vrátiť sa
Keď nad tým premýšľam dnes, vlastne v sebe mám národovectvo. Po svojom. Milujem krajinu, v ktorej žijem. A vedela by som žiť aj v inej krajine, áno. Ale rozhodla som sa tu zostať a žiť poctivý život. Snažím sa pracovať pre túto krajinu.
Mnohí moji priatelia sa vracajú z Princetonov, Harvardov, Oxfordov. Chcú robiť pre štát. Chcú sa vrátiť a chcú zlepšiť a zlepšujú mnohé veci. Mám kolegov, ktorí ani keď im hrozilo nebezpečenstvo, neprestali písať investigatívne texty. Poznám celú generáciu analytikov, ktorí zachránili tomuto štátu stovky miliónov eur. A mám aj priateľov v našej generácii, ktorí išli robiť kampane, politiku, do prezidentského paláca či pre magistrát. Robia diplomatov, hrajú po svete a propagujú slovenskú kultúru. Zajtra by mohli robiť niečo iné a za viac peňazí, ale zostali.
A tak by sme mohli v procese debát o Novembri predefinovať aj národovectvo. Z toho hlúpeho a zadubeného na moderné. Na inkluzívne, nie exkluzívne. Mohli by sme to zobrať ľuďom, čo sa bijú do hrude, zatiaľ čo sprivatizovali veľkú časť tejto krajiny a nechali tu rozbujnievať korupčné eldorádo.
Som tu šťastná, mám to tu rada a chcem, aby sa tu žilo lepšie. Z hejslovákov urobme len obyčajných Slovákov, ktorí majú radi našu krajinu.
Video týždňa: Kusého kampaň
Zatiaľ som sem dávala rozhovor týždňa, ktorý som robila ja a najviac ma bavil alebo zaujal. Dnes urobím výnimku, pretože ani po niekoľkých hodinách neviem spracovať to, čo som videla.
Predseda KDH Milan Majerský Monike Tódovej priznal, že síce oficiálne dali kandidátovi na primátora Bratislavy Rudolfovi Kusému 80-tisíc eur z transparentného účtu, ale že to nedala strana. Dosť podrobne opísal, že Kusý si tieto peniaze poslal do KDH sám od nejakého darcu a strana mu to len dala cez svoj transparentný účet. V podstate sa priznal, že porušili akékoľvek zásady transparentnosti kampane a že im je to úplne jedno.
Je to fascinujúce práve preto, že sa s tým Monike predseda KDH Majerský priznal sám, dobrovoľne, bez nátlaku, a ešte vyzeral byť pritom aj spokojný. Vždy, keď už si myslím, že som zažila v politike všetko, niečo ma prekvapí.
Najbližšie naživo debatujeme v Prahe
Ako som už spomínala minule, 17. novembra budeme diskutovať s Lenkou Kabrhelovou v pražskom Národnom divadle. Zmenil sa len čas debaty, začneme debatovať o 16.00 h. Vstup je voľný.
Budeme diskutovať o odkaze Novembra – kam sme sa pohli, či vpred, alebo, naopak, späť, alebo stagnujeme. Bude to sviatočná spolupráca podcastu 5:59 českého Seznamu a nášho Dobrého rána. Ak žijete v Prahe alebo tam náhodou budete, radi vás uvidíme.
Podcast týždňa: 5:59 o exekúciách detí
Môj tip na podcast je tento týždeň epizóda, ktorá musí nahnevať každého normálneho človeka. Seznam a Lenka Kabrhelová opísali systém, ako exekútori v súčinnosti so štátom a samosprávami roky vykorisťovali deti exekúciami. Aj tie, ktoré sú z detských domovov či žijú v náročných podmienkach.
Je to neuveriteľný príbeh a všetci ľudia, ktorí sa na tom podieľajú, pôjdu rovno do pekla. Pri tejto téme ma vždy prepadne zúfalstvo a hnev, pretože niektorí ľudia sa naozaj neštítia ničoho. Ak sa nezastavia ani pred deťmi, nezastavia sa pred ničím.
Náš systém taký zlý nie je, ale exekúcie a dlžoby detí u nás stále sú. Niektoré samosprávy účtujú poplatky za smeti aj ročným bábätkám – zväčša rómskeho pôvodu. Hanba, nič viac sa na to povedať nedá.
Hudobná bodka
Zatiaľ čo sedím v meste a píšem tento newsletter, prišiel za mnou bratislavský stalker, o ktorom písala Kristína Tormová aj Ludwig Bagin, a vystrašil ma na smrť. Najprv si chcel prisadnúť, potom prišiel druhýkrát a povedal mi, že si ma počká vonku.
A kým vonku hliadkujú dve policajné autá, snažím sa upokojiť a jediné, čo pomohlo, je táto pesnička. O stalkerovi obšírnejšie niekedy nabudúce, vy si zatiaľ pustite lahodné Cucurrucucú Paloma od Gaby Moreno.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste dvadsiate deviate vydanie môjho newslettera ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach. Dočítania opäť o týždeň.
Vyskúšajte aj ďalšie newslettery od SME
- Prehľad najdôležitejších správ dňa. Odoberať >
- Výber šéfredaktorky Beaty Balogovej. Odoberať >
- Týždenný súhrn zo sveta medicíny. Odoberať >
- Víkendový výber dobrého čítania. Odoberať >
- Denný newsletter Korzára. Odoberať >
