Milé čitateľky, milí čitatelia,
pred pätnástimi rokmi som navštívila rímskokatolícku farnosť na Greenpointe, ktorú v roku 1902 založili slovenskí imigranti z Rakúsko-Uhorska. V tom čase v neogotickej budove s dreveným stropom, farebnými vitrážami a slovenskými nápismi slúžil omše otec José Panthaplamthottiyil a jeho kaplán Walter Thelapily, obaja z Indie.
Aj keď ich znalosť slovenčiny bola limitovaná na pár slov z nápisu nad oltárom, Kostol Svätej rodiny naďalej nazývali slovenskou farou.
V tom čase žilo približne 200 starnúcich imigrantov v okolí Greenpointu. Spočiatku starší veriaci mali ťažkosti prijať Indov z karmelitánskeho rádu v Kérale, centra indického katolicizmu. Nerozumeli ich výslovnosti, boli pre nich príliš hluční, prekypovali aktivitou, na omšiach tancovali, chodili v uličke hore-dole, boli akosi príliš osobní. Po omši pozývali všetkých na faru, aby spoločne ochutnali koláče, ktoré im nosili staršie ženy. Navyše, začali pozývať na faru aj Írov alebo Číňanov.
Najstarší Slováci mali pocit, že ich slovenská fara sa mení na nepoznanie. Opatrne opisovali, čo im vlastne prekáža, ale nakoniec priznali, že kázaniam v slovenčine by už ani nerozumeli.
Michal, vtedy osemdesiatsedemročný Slovák, neprestal chodiť na omše. Vedel, že na fare sa po jeho smrti postarajú o jeho postihnutú dcéru. A to bolo pre neho to najpodstatnejšie.
Rehoľa z Kéraly posielala indických kňazov aj do iných miest v Amerike. Najťažšie sa im vstupovalo do slovenských a poľských komunít. Tie občas otvorene protestovali proti karmelitánom.
Panthaplamthottiyil sa snažil pochopiť, skade prichádzali, aké mali tradície a predsudky. „Aj keď neviete ich potreby uspokojiť na sto percent, neprestávate sa snažiť a oni to po čase ocenia,“ hovoril.
V tom čase som študovala v New Yorku žurnalistiku a pre tento príbeh som mesiace chodila na faru. Veľa som v tom čase hovorila s teológmi o téme nedostatku katolíckych kňazov nielen v Amerike, ale aj vo viacerých európskych krajinách. Mnohí hovorili o potrebe „univerzálnej katolíckej cirkvi“, ktorá je oslobodená od národného nacionalizmu a lokálnych záujmov jednotlivcov, lebo to cirkev postupne pochováva a oberá ju o pôvodné poslania.
Minulý týždeň som si spomenula na tento príbeh, ktorý pre mňa ukazuje, že väčšia otvorenosť cirkev v konečnom dôsledku neoslabuje. Samozrejme, existujú veci, ktoré nie sú otázkou uzavretosti alebo otvorenosti a nemali by byť tolerované v žiadnej cirkvi. Napríklad obežník, ktorý napísal trnavský arcibiskup Ján Orosch po vražde dvoch LGBTI+ ľudí na Zámockej ulici. V ktorom akože prísne interne ponúkol alternatívne interpretácie viny a neviny s tým, že obete nemuseli byť nevinné. Po búrlivých reakciách sa Orosch ospravedlnil.
Treba sa, samozrejme, poďakovať farárovi, ktorý obežník preposlal médiám, lebo bez takého „whistleblowera“ by sa „prísne interne“ naďalej naznačovala vina obetí len preto, aby sa chránili nejaké hrdzavé brány, za ktorými sa ľudia ako Orosch cítia v bezpečí.
Kto je vlastne Orosch?
Kedysi ako obyčajný farár zakladal hudobné skupiny a ľudia, ktorí ho v tom čase poznali, povedali, že bol láskavý a skromný. Vedel osloviť mladých ľudí, a to v čase, keď sa to nedalo robiť úplne beztrestne. Kolega Ján Krempaský pripravil pre čitateľov SME profil Oroscha, ktorý dnes patrí ku kňazom, ktorí kritizujú „veľké otvorenia sa cirkvi svetu“.
„Vďaka tradicionalistom sa dostal Orosch podľa jeho blízkeho spolupracovníka pod vplyv kritikov pápeža Františka. Viacerých z nich prijal v posledných rokoch na území svojej arcidiecézy. Ich spoločným znakom je, že kritizujú Františka za jeho otvorenosť svetu,“ píše Krempaský.
Niektorí jeho bývalí spolupracovníci však vidia za poslednými vyjadreniami Oroscha okrem týchto vplyvov aj to, že nie je práve rozhľadeným profesorom teológie a v úrade trnavskej arcidiecézy nemá nikoho, kto by mu oponoval.
Čítajte: Komunisti ho chceli zbaviť úradu, teraz brojí proti LGBT+. Kto je arcibiskup Orosch?
Presná paralela
Publicista Samo Marec je vo svojom poslednom komentári optimistickejší, než zvyčajne býva. Píše, že aj pre výroky Oroscha si aj ďalší ľudia kladú otázku, že ako LGBTI+ vnímajú, a zisťujú, že úplne bez problémov.
„Orosch žije v smutnom svete; radosti, svetla a kresťanskej lásky je v ňom len málo. S tým sa už asi nedá robiť nič, ale môžeme sa mu poďakovať aspoň za to, že stále ďalších ľudí vedie k skutočným kresťanským hodnotám: k pochopeniu, prijatiu a láske k blížnemu,“ píše Marec.
Na pochopenie absurdnosti Oroschovho výroku núka aj paralelu: „Arcibiskupovi Oroschovi nič zlé neprajeme, ale predstavme si, že by sa niečo zlé stalo jemu. Nemusí to byť ani vražda z nenávisti ako v prípade obetí z Teplárne, stačí obyčajné zranenie. No a my by sme sa po ňom opýtali, či Orosch skutočne je nevinnou obeťou, keď sa na Trnavskej arcidiecéze nekonali razie so zameraním na detskú pornografiu. A ešte by sme aj podotkli, že veľmi dobre vieme, prečo sa nekonali.“
Čítajte: Poďakujme sa arcibiskupovi Oroschovi
Keď dráčik chrlí konšpirácie
Máloktorý rodič malých detí sa vyhne Dráčiku. Pamätám si, ako sa vždy rozjasnila tvár mojej netere, keď v diaľke uvidela logo oranžového tvora so zeleným pancierom. „Nemusíme nič kúpiť, len sa pozrime dovnútra,“ vyjednávala s mamou.
Obchodníci, ktorí oslovujú najzraniteľnejšiu skupinu, by mali byť zvlášť citliví a úplne správne sa na nich kladú oveľa vyššie etické a morálne nároky.
Príspevky, ktoré sa objavujú na webe hračkárstiev Dráčik a ktoré zjavne píše majiteľ tejto siete, ich očividne nespĺňajú. Autor v postoch konšpiruje o korone a vysmieva sa tým, ktorí podporujú práva LGBTI+. Mnohí na tieto statusy reagovali výzvou na bojkot predajcu hračiek.
Kolega z Indexu Jozef Ryník sa pozrel na to, či môže taký bojkot Dráčiku ublížiť a čo na to hovoria jeho obchodní partneri.
Čítajte: Dráčik narazil a čelí bojkotu. Poškodzuje aj partnerov, tvrdí expert
Ako rozlišovať, čo je hrozba a čo sú len reči?
Málokedy prejde deň bez toho, aby novinár nedostal e-mail alebo odkaz, v ktorom niekto na neho reaguje negatívne, v horšom prípade mu nadáva. Aj my sa učíme rozlišovať, koľko máme absorbovať v rámci našej profesie a kde je tá hranica, pri ktorej si už musíme povedať: toto nie.
Pri príležitosti medzinárodného dňa na ukončenie beztrestnosti za zločiny proti novinárom sme sa s kolegami Petrom Bárdym, šéfredaktorom Aktualít, Matúšom Kostolným, šéfredaktorom Denníka N, a Lukášom Dikom, šéfom Investigatívneho centra Jána Kuciaka, rozprávali o tom, ako riešime rôzne verbálne útoky proti našim kolegom. Diskusiu moderovala Zuzana Kovačič Hanzelová.
Samozrejme, v tom, ako rozlišovať, ktorý hejt je nebezpečný, by mala byť nápomocná aj polícia. Tá často nemá kapacity alebo ani potrebné skúsenosti, aby všetky tieto prípady riešila efektívne.
Pozerajte: Diskusia šéfredaktorov: Novinári nesmú byť terče politikov
Ťažko sa vám vstáva a jete veľa čokolády?
Ak máte posledné týždne neustále pocity letargie alebo až zúfalstva, ťažko sa vám vstáva a aj cez deň by ste najradšej spali, nemusí to byť len bežná únava z práce. Môžete trpieť sezónnou depresiou, alebo ako to presnejšie nazvala v svojom texte kolegyňa Denisa Koleničová -,sezónnou afektívnou poruchou'.
Dá sa s tým niečo vôbec robiť, alebo to človek musí len nejako pretrpieť? Vedci napríklad odporúčajú vniesť do svojich dní viac humoru. Čo, samozrejme, vzhľadom na spoločenský a politický vývoj na Slovensku môže byť aj pomerne trpké.
Čítajte: Trpíte sezónnou depresiou? Pomôcť vám môžu prechádzky aj pletenie
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
